Najčastejšie žijeme v našich vzorcoch, ktoré sme “dostali” od rodičov. Podvedome si vyberáme partnera, ktorý nám ukazuje buď našu mamku či ocka a pri ňom môžeme žiť ďalej tie programy, ktoré v našej v hĺbke sú zakorenené, alebo nám príde do cesty taký človek, ktorý nám zbúrava všetky presvedčenia, podľa ktorých nevedome žijeme. Je na nás (a hlavne na našej uvedomelosti), ako na takých partnerov zareagujeme. 

Ak si vyberiem takého, pri kom budem v pohode a kľudne môžem žiť ďalej svoje programy, teda sa bude podobať na moju matku či otca, sa budem cítiť v bezpečí, lebo viem, čo môžem očakávať. Súčasne sa s tým pocitom po krátkej dobe objaví aj nuda, keďže v tom vzťahu žiadne riziko nevznikne.

Vypočítateľnosť bez vášne je nudná. 

Ak si ale vyberiem ísť ako keby PROTI svojim rodičom a do cesty mi príde partner, ktorý mi búra  všetky moje doterajšie presvedčenia, vo vzťahu bude dominovať obrovská túžba a vášeň, ktorá dlhodobo tiež nedá žiť. Príde strach o svoje bezpečie, lebo všetko je nevypočítateľné. Ten, kto nie je zvyknutý kvôli stálej istote pri rodičoch na trošku adrenalínu, ho po čase bude doslova desiť takéto partnerstvo. Tu je každá ďalšia minúta prekvapením, čomu on nie je zvyknutý. Jeho vnútornej mentalite je takýto život až “príliš”.  

Ani jeden extrém nie je prospešný pre dlhodobý vzťah. Potrebné je zažívať z jednej strany tú istotu, ktorá nám dáva vnútorný pokoj vďaka tichu, a na druhej strane aj vášeň a dobrodružstvo, ktoré nám dávajú tak isto vnútorný pokoj, ale vďaka tomu, že cítime život v našich žilách prúdiť a naše každodenné povinnosti obohacuje tá šťava, cez čo sa cítime stále živými. 

Aj dobrodružstvo, aj pocit istoty je úžasný zážitok. Nestačí ale ani ich kombinácia bez umenia s nimi pracovať. Kým ich nemáme uvedomené obidve, náš život bude plný strachov. Aby to tak nebolo, je potrebné vidieť súvislosť medzi partnerom a rodičom. Ak vieme, PREČO máme pri sebe práve toho terajšieho partnera, je super, lebo tým v krízových situáciách chápeme našu reakciu na podnety vychádzajúce od tej druhej strany. Jedine tak vznikne umenie šťastia. Dve časti treba zažívať celistvo.  

Asi ste si všimli, že je reč (ak ho chceme pomenovať “moderne”) o ženskej a mužskej časti v nás. Akonáhle si vedome začneme žiť Seba, partnerstvo začne byť zázračnou úplnosťou, kde ani jeden z aspektov nebude dlhodobo dominovať, ale sny aj každodennosť sa stanú prirodzenosťou bez obáv a pochybností. Vznikne DôVERA.  

Ako môžeme dilemu medzi túžbami a bezpečím vyriešiť? 

Na začiatku vzťahov stupeň tepla, ktorý zažívame, je na vysokom leveli. Neobjavuje sa neistota. Sme otvorení srdcom a všetko sa nám darí. Nevieme ani, prečo, ale nás nedesí tajuplnosť celého vzťahu, ani to, že nevieme, čo sa udeje v ďalšej sekunde. Žijeme. Cítime Život. Tešíme sa a neriešime znepokojovane zajtrajšok. Vieme, že príde a vieme, že sa vyrieši. Sme proste OTVORENÍ v srdci a preto ŽIJEME.  

Po nejakej dobe stretávaní sa, keď už spolu žijeme a pekne riešime všetky úlohy, ktoré nám do cesty prichádzajú, sa objaví silnejšia lekcia (stavba domu, opravy okolo bývania, záhrady, narodí sa dieťa, škola a iné “podstatné” záležitosti), ktorá stlačí náš gombík podvedomého strachu a nás hodí zo srdca do stavu nekončiaceho rozmýšľania. Prevezme nad nami kontrolu ego. Začneme fungovať podľa zarytých vzorcov správania a sa ani nenazdáme, bojujeme medzi sebou o post, o pravdu, o moc…. o to, kto je silnejší a čí NÁZOR vyhrá. Spadli sme do sveta, kde partner je konkurentom, ako boli naši rodičia. Bojovali sme aj s nimi za našu slobodu, za svoj názor, pohľad na svet, lásku či dokonalosť. 

Dostáva sa do pozadia žena, muž a VZŤAH. Koncentrujeme sa na problémy a ani sa nenazdáme, sme zatiahnutí do obáv podobných tých, ktorými sme boli konfrontovaní v detstve. Nastáva nepokoj a pocit bezmoci, neistoty. 

Vášeň už nie je podstatná. Rozprávame sa medzi sebou hlasnejšie, veď sa naše srdcia vzdialili od seba. Radosť odchádza. Vyhasne túžba po milovaní, ostane len rýchly sex a povinnosti, veď srdce sa uzavrelo a myseľ nemá čas na nadzmyslové veci, ktoré dušu obohacujú.  

Zabudli sme na to, kým sme. Ocitli sme sa v roli “vážnych dospelých”. 

Veľa energie tu vyprchá zbytočne, my si to ale nevšímame. Vážni dospelí sa predsa nebudú zaoberať s takými intímnosťami, ktoré dušu potešia a vďaka tomu nastáva ľahkosť a pribúda energia. 

Veľa času trávime zabezpečením si istôt. Nie je medzi srdcom a mysľou rovnováha. Výsledok vidíme skoro na každom kroku: vzťahy sa rozpadajú. Odcudzíme sa bez duševnej blízkosti…. biorobot predsa nemrhá čas POCITMI…. hmmmm…. škoda, že vďaka strachom z pustenia ega a ovládnuť sa cez naše vnútorné POCITY neostane čas na HĹBKU a BLÍZKOSŤ, ktoré nám dávajú OZAJSTNÚ ISTOTU VZŤAHU a tým celého Života. 

Keď vyprchá vášeň, zmizne Život – bez duše partnerstvo umiera. Bez erotiky a vedomej intimity polarita medzi partnermi zmizne. Nežijeme, len prežívame. Tu sa nezmestí bezstarostná radosť, unesenosť, omámenie, nadšenie, smiech, vášeň.  

Vyhoreli. Prežívajú.

Nevedome tú svoju odhodenú a zakázanú časť hľadajú a kompenzujú inde – cez závislosti: doping vďaka jedlu, cigarety, domácich zvierat, behu, prírody, práce, oddychu, shoppingu, megalománii, peniazom, šaškovania, sexu, porna, dokazovaní si svojej dokonalosti, pocitu vlastnej dôležitosti atď., atď., atď., atď. 

Hoci zo začiatku sme sa hupli do vzťahu vášňou, do práce tiež, do zdokonalenia sa, všade sme to boli MY. Robili sme, robili sme, ro….bi….li….sme…. a roooo….biiii….liiii….smeeee…. a ….  

Odišla túžba. Kam? Kde sa stratila zrazu? 

Umrela kvôli tlačeniu na ISTOTU CEZ MYSEĽ. Stereotyp bez radosti si spravila svoje. Platíme daň za ne-autentickosť. Každý deň robiť všetko tak isto, len aby sme mali ISTOTU…. hmmmm…. istotu? V tom, že takýmto prístupom určite zomrie nielen vzťah, ale aj naša duša. A bez duše človek dlho neprežije…. 

Stratili sme kontakt s našou živou, čulou a citlivou časťou. Stratili sme Seba v ne-bdelosti. Prítomnosť bez uvedomelosti tejto chvíle nemôže existovať. Vpadli sme do bludného kruhu zvyku a tu bez nadšenia z nás vymiera radosť. Sme v jednej domácnosti s niekým, len už ani nevieme, PREČO. Zabudli sme osviežiť vzduch a dýchať ten pach ide ťažko, ba po uvedomení si toho už aj s nechuťou. 

Samozrejmosť zabila Život. 

Pri behaní si tých našich kolečiek sme zabudli vidieť Slnko, tešiť sa mu, ako na začiatku. Slniečko sa stalo samozrejmosťou. Radosť sme si zabudli všímať tak, ako naše povinnosti. Prestala fungovať láska k prirodzenosti. Samozrejmosti sme nechali prevziať kormidlo. A bez vedomej lásky k tomu, čo robíme, ona vyprchá. Zvážneli sme natoľko, že sme pozabudli na vášeň. Na Život. Na Seba. 

Dobrá výhovorka je mať istotu. Len nie pre dušu. Na to nezabudnime. 

…. ďalej pokračujeme onedlho, milí Kamaráti, aby sme odhalili ešte pár podstatností ohľadom našej témy: ako ostať z každej strany ŽIVÝM. 

okh. 

–-–——–——-– 

Rada vám všetkým na ceste svojho sebaspoznávania, naďalej pomôžem v rozšifrovaní svojho vnútra. Veď  V TOM SOM DOMA – pre vás.

S úctou a rešpektom. 

Nájdeš ma tu: 

0903858930, harmonia.andy@gmail.com,       

fb: https://www.facebook.com/okharmony1 

Možnosti výberu našej komunikácie:   

  • buď cez fb chat    
  • telefonicky    
  • videohovorom alebo     
  • osobne v okolí KE    

Ďakujem ti, že si tu bol/a so mnou. Pridaj sa aj na budúce.  

S láskou k tebe: Andy

Priprav sa na Nový Život. Lebo: NEBO sa začína na ZEMI. TERAZ.

 

 
🙂

Pridaj sa aj ty k téme 🙂