Chodí tvárou po hladine
vody kúsok neba
tak, ako on chodí v mojich
vlasoch – ja tam vidím teba.
Učí ma ruža ružovým byť a
učí ma hľadať seba,
a kokteily vôní surových čerešní
uvidieť ma.
Nechápem plány širokých dianí,
nerozumiem diaľkám ta,
kde horúce ohne a kvitnú v nich po tme
plantáže farebna.
Nehľadám iskru, mám ho tu,
kde nosí každé dieťa,
a balím si husličky,
s čím si zalietam
vysoko, kde ružový vietor
tiché slová má,
šepká ich do srdca
pre mňa aj pre teba:
Radostné chvíľky idú a
ty si tam skočila,
veď jasne vieš, duša chveje, preto
hra neskončila.
Oddiaľte sa kľudne,
leť ako volavka
k rieke, kde ťa čistí voda
a trbliece kačka,
pomôž im nakŕmiť
Tie svoje mláďatká.
Keď nastane ten Čas,
deň bude krátka
k pretekaniu sa s nimi,
preto ich len hladkaj,
zober ich do dlaní,
pošepkaj: “Maličká,
vrátim ťa k rodine,
zavri si viečka
a snívaj o tom, ako krásne
pozrieš sa
cestou vášne
do zrkadla jazera,
kde bude ťa čakať
dnes aj zajtra
tvoj Život vlniaci sa
na hojdačke vlákna
zbelasej jemnosti
jasného Svetla.
Letím s tebou do krajov ľahkosti
na tej vlne aj ja.
okh.
