Chodí tvárou po hladine 

vody kúsok neba 

tak, ako on chodí v mojich  

vlasoch – ja tam vidím teba. 

 

Učí ma ruža ružovým byť a  

učí ma hľadať seba, 

a kokteily vôní surových čerešní 

uvidieť ma. 

 

Nechápem plány širokých dianí, 

nerozumiem diaľkám ta, 

kde horúce ohne a kvitnú v nich po tme 

plantáže farebna. 

 

Nehľadám iskru, mám ho tu, 

kde nosí každé dieťa, 

a balím si husličky, 

s čím si zalietam 

 

vysoko, kde ružový vietor  

tiché slová má, 

šepká ich do srdca 

pre mňa aj pre teba: 

 

Radostné chvíľky idú a 

ty si tam skočila, 

veď jasne vieš, duša chveje, preto 

hra neskončila. 

 

Oddiaľte sa kľudne, 

leť ako volavka 

k rieke, kde ťa čistí voda  

a trbliece kačka, 

pomôž im nakŕmiť 

Tie svoje mláďatká. 

 

Keď nastane ten Čas, 

deň bude krátka 

k pretekaniu sa s nimi, 

preto ich len hladkaj, 

 

zober ich do dlaní, 

pošepkaj: “Maličká, 

vrátim ťa k rodine, 

zavri si viečka 

 

a snívaj o tom, ako krásne 

pozrieš sa 

cestou vášne 

do zrkadla jazera, 

 

kde bude ťa čakať 

dnes aj zajtra 

tvoj Život vlniaci sa 

na hojdačke vlákna 

 

zbelasej jemnosti 

jasného Svetla. 

 

Letím s tebou do krajov ľahkosti 

na tej vlne aj ja. 

 

okh.