Nemala som na výber: MUSELA som ísť ďalej…. musela…. 

Mala som zviazané ruky a na možnosti iba: buď sa budem naďalej trápiť kvôli chlapovi, ktorý si ma neváži (lebo odmieta seba, tým práve tú energiu vysiela aj ku mne), alebo sa preberiem a začnem žiť – bez neho. 

Vybrala som si teda tú druhú možnosť. Prvú som zažívala už dostatočne dlho na to, aby som dostala od Života potrebnú poučku k tomu, že by som sa nenechala stiahnuť ním do vibrácií, kde som byť už nechcela. Začala som si vážiť svoj život. Seba. Aj jeho čím ďalej, tým viac. Práve to, aký je a na čo ma učí tým jeho postojom k seba a ku mne. A toto uvedomenie a prežitok mi začínali stačiť. 

Vedela som, že ma môj Život potrebuje: mám tu ešte veľa práce a so mnou počíta. 

Potrebujú ma aj moje deti, ktoré sú v puberte (kde som aj ja bola, keď som Peťa pred sebou uvidela a sa mi v skutočnosti ukázal o skoro 30 rokov neskôr) a ja im tieto jednak ťažké, zároveň najkrajšie roky života nemôžem len tak pokaziť tým, že sebecky odídem. A konečne, keď milujem svoju mamku aj ocka napriek tomu, aké detstvo mi dali, ani ich tu nemôžem bez rozlúčenia nechať skôr, než príde prirodzená chvíľa.  

A tá moja životná úloha, ktorú mám zvládnuť…. čo s tým? Kto to za mňa spraví, keď nie ja, aby sa ľudstvo aj vďaka môjho Svetla naštartovalo do súcitnejšieho, láskavejšieho a čestnejšieho života? Veď nemôžem nepostaviť tu na tento krásny veľký pozemok raz to liečebné centrum, kde budem pomáhať tým, ktorí práve moju energiu potrebujú, aby sa posunuli ďalej z dna svojich životov tak, ako sa teraz posúvam aj ja. Nemôžem zbaliť všetko a len tak zbabelo utiecť sama pred sebou. 

Rozhodla som sa preto pokračovať ďalej aj bez Peťa. Pomáhať ľuďom, ktorí majú podobný život, ako som mala ja s emočným tyranom, do ktorého sa tak isto, ako aj ja, zamilovali. 

Preto ďakujem za možnosť a za to, že práve ja som bola vyvolená a zdôverená na túto prácu v tento čas tu na Zemi a som jedna z tých ľudí, ktorým je umožnené dávať tú nádej a vieru ostatným práve cez činnosť, ktorú vykonávam: terapie duše a uvoľnenie ich vnútorných bolestí. Viem, že túto výsostnú funkciu som dostala iba preto, lebo Vesmír vedel, že zvládnem veľa ťažkých situácií a keď raz budem milovať aj človeka, ktorého iný by už dávno zo svojho života vyhnal, ak aj jeho prijmem, lebo uvidím ZA tým jeho prejavom skutočného JEHO a budem vedieť, že je iba nevedomý a necháva sa viesť svojimi strachmi, pochybnosťami cez ego, preto sa na neho hnevať nebudem môcť, a prijmem aj svoj život taký, aký práve je, keď z toho najhoršieho sa dokážem prebrať, si zaslúžim, aby som práve ja mohla viesť ľudí k Sebe, k svojmu Vyššiemu Ja a k prepojeniu sa so samými sebou. 

Ďakujem za to. Viem, že toto moje poslanie aj splním, nech sa deje čokoľvek – aj bez partnera. Dnes už viem, že naše duše sa nedohodli na tento čas stráviť spoločný život. Rozdelilo nás síce iba ego, ale sa ani na neho už nehnevám. Vytratila sa zo mňa bolesť tým, že som prijala svoj život taký, aký práve teraz je. Konečne milujem aj seba, čo som nedokázala doteraz tak úplne nikdy, iba som po tomto pocite stále túžila. Teraz už viem, že strach z môjho života po toľkom preskúšaní ma, zmizol. Nahradila ho láska, ktorá vo mne driemala dávno. 

A raz, keď Peťo tak isto objíme seba spolu so svojim egom, počúvne svoju ženskú aj mužskú časť a ich v sebe pekne zharmonizuje, raz, keď každému odpustí a mu budem môcť porozprávať jeho minulé životy a pochopí korene svojich hlbokých zranení, ktoré som mu síce anno v Egypte nevedomky ja spôsobila, sa prijme so všetkým, čo bolo, čo je aj čo bude. Ten jeho pocit, s ktorým si nevie a ani nechce teraz rady, je v ňom preto, lebo zanevrel na ženy, keď mi raz pomohol, aby na mňa ten veľký klad nespadol, nestihla sa mu za to ani poďakovať, utekala som ďalej pred vojakmi, lenže oni ma našli vo vysokej hustej žihľave, ktorým ma pošľahali, až som zomrela – preto pomaličky prijímam v tomto živote tú moju fóbiu z nej. Nedalo sa na tom nič zmeniť, keďže som sa k nemu už vrátiť nemohla, aj keď on o mojom zmiznutí nič nevedel a čakal na mňa celý svoj život – márne. V ďalšom živote, ani nie až tak veľmi dávno, podobnú krutosť ako teraz emočne, som cez neho fyzicky zažila. Prešla som tou nesmiernou bolesťou vďaka nemu a bola som úplne na hrane života a smrti. Obrovské ponižovanie, ktoré vyústilo až tam, že som v krvi ležala na smrť zotročená pri jeho bezcitnom výsmechu a chovaní sa ku mne, k čomu sa s veľkou radosťou pridali aj ostatní jeho poddaní vojaci, končilo s tým, že som svoju nemocnicu otvorila a pomáhala ďalším ženám a mužom, ktorí v tom čase pomoc potrebovali. Pravdepodobne z toho času mám v sebe tú potrebu aj tentokrát postaviť a otvoriť centrum, kde sa všetci už iba tešiť budeme spoločne a pretneme to hrubé a silné puto medzi našimi minuloživotnými zraneniami.  

Všetci máme v sebe niekedy nevysvetliteľné traumy, ktoré ak si pripustíme, že na nás majú vplyv, dajú sa pochopiť a prijať. Práve vďaka tým mojim zážitkom s priateľom som si uvedomila to najpodstatnejšie: vážiť si Život. 

Nevzdávajme sa, lebo nádej stále je, aj keď sme na dne svojich síl.  

Kým tvoje srdce bije, všetko je možné.  

Preto viem, že teraz už vytrvám v tom, čo si moja duša zaumienila na tento môj život zažiť: pomáhať tomu, komu môžem, kto tak cíti, že cez moje životné skúsenosti, zážitky a utrpenia sa môže aj on niečo o sebe naučiť a stať sa Človekom, ktorý ŽIJE, nielen dýcha. 

Prajem si, aby si ľudia okolo mňa uvedomili: keď ja som zvládla svoje ťažké chvíle, tak tým môže prejsť aj on a každý z nás, kto si dá šancu. 

—————-

Vieš, ako sa volá človek, ktorý ťa emočne týra, citovo vydiera a si užíva, keď ťa ponižovať môže? 

Na budúce si popíšeme hlavné črty a hlboké bolesti narcisa. Teším sa na vás opäť, Kamaráti 🙂 

okh. 

0903858930, harmonia.andy@gmail.com,    

fb: https://www.facebook.com/okharmony1   

Ostávam v úcte: vaša Andy

 
🙂

Pridaj sa aj ty k téme 🙂