Keďže som už pár rokov dozadu poznala svoje poslanie tu na Zemi na tento život, aj som ho ako-tak splňovala v tom strašidelnom zmätku vo mne, ma Život nijak nepustil odísť (plno synchronicít nastalo atď. – to sa mi nechce rozpisovať…. bolo tam toho vtedy náhle a za radom veľmi veľa). Najprv som sa na Neho (Život) strašne hnevala a nechápala: “Prečo?!!!!…. Prečo?!!!!….”. “Prečo, keď vidí, že ďalej proste nevládzem ani nechcem žiť, prečo ma nenechá odísť? Keď vidí, ako veľmi sa trápim a východisko existuje iba také, že ostanem sama celý tento môj život, ak mi nedovolí odísť z tade, lebo veď dobre vie, že žiadneho iného muža do svojho sveta nemôžem pustiť tak blízko, ako jeho, keď on je ja, chce, aby som sa trápila tu v dome – ku ktorému ma on sám (Peťo) zaviedol a spolu sme sa s láskou nasťahovali – sama celý môj zvyšok života? Veď tak krutý nemôže byť. Nemôžem tu prežiť sama celý ten dlhý čas. A k tomu som aj chorá…. mohla by som krásne a rýchlo odísť…. prečo ma nenechá????”

Hnev sa vo mne búril a sa miešal s pocitom, ktorý nedokážem nijak popísať: chýbal mi partner, chýbali mi už aspoň tie jeho ranenia, keď nie milé slová…. chýbalo mi všetko, čomu som sa dokázala tešiť: láska, zdravie, radosť zo života…. všetko sa vytratilo. Zrazu som si uvedomila, že sú okolo mňa deti, predsa sa cítim tak sama, ako nikdy v živote. Naplňuje ma práca a predsa sa už ani z neho nedokážem nijak tešiť, lebo on sa neotvoril emočne a došli sme tam, kde sme došli.

Smútok bol tak hlboký, až mi srdce zovieral. Cítila som, že keď sa ozaj nepozbieram, už bude neskoro.

Ticho medzi nami pokračovalo, pracovala som v sebe na prijatí svojho života. Uvedomila som si rôzne veci, ktoré mi prichádzali z mojej hĺbky (čo som si už MYSLELA, že som ZA tým všetkým) a ktoré som vedela, že ak sa mi ich nepodarí prijať behom krátkej doby, Život pritvrdí a tak či tak nakoniec budem musieť, preto pre mňa bude lepšie, ak sa to vo mne spracuje hneď alebo čím skôr.

Bojovala som poriadne so svojim egom.

Mala som čo robiť, poviem vám úprimne. Ego ma nijak nepúšťalo spojiť sa ešte hlbšie sama so sebou. Videlo svoj osud dopredu, veď ono veľmi dobre vie, že ak nado mnou už nebude môcť mať moc, nebude ma už môcť ani viesť a jeho presvedčenia sa stroskotajú v sile lásky, ktorá ho prijme a tým jeho zranenia nemôžu so mnou ďalej manipulovať. Proste vedelo, že sa blíži jeho “koniec” a či sa mu chce alebo nie, pomaličky prichádza čas pripustiť si, že nie on je stredobodom mojej pozornosti ďalej a inú čancu, než sa pokoriť, jednoducho nemá.

Veľa sme sa spolu v tej dobe rozprávali, hádali. Nechcela som sa, no nijak ma nepustilo prepojiť sa sama so sebou a nebyť už stotožnená s ním. Fúúúú…. nebola to žiadna sranda. Zažívala som náhle prebratia sa z tráum, ktoré boli fakt kruto bolestivé, keď som sa na nich POZRELA a nechceli, aby som ich UVIDELA. Uuuuuhh, tie hlboké slzy, ktoré zo mňa vychádzali a potom sa mi poďakovali, že mohli vyjsť…. Cítila som sa tak ľahká po každom takom uvedomení si svojich nijak uvideným byť nechcených zranení.

Slovo MAKAČKA nevystihuje tie niekedy tak náhle zmeny v mojom vedomí, že som ich ledva dokázala bdelo sledovať. Padala som a vstala, padala a vstala a zas spadla. Niekedy som si myslela, že to ozaj moja myseľ nezvládne. Bola som ale stále pri Sebe. Ak by som nemala za sebou tie roky práce na svojom vnútri, miestami by som nedokázala pochopiť, čo sa to so mnou práve deje. Ale som ten najťažší prechod z ega do môjho vnútra, ktorý sa týka partnerskej témy, sa mi zdá, že zvládla a môžem pokračovať ďalej, teraz už s menším tempom a nasadením.

Popri tej mentálnej práce som vo chvíľach najväčších zmien vnímala aj svoje telo. Keďže som v tom čase začala s najsilnejšou očistou v mojom živote (aj keď si možno niekto povie, že od trojtýždňového detoxu na vode, čo som absolvovala už dvakrát v mojom živote pred pár rokmi, čo by mohlo byť ešte viac), telo sa ozaj citeľne aj viditeľne začalo čistiť. Tento fakt mi bol potvrdený s ešte zhoršujúcim sa stavom počas prvých dvoch týždňov. Keďže som o tejto možnosti, dokonca nevyhnutnosti vedela, nezľakla som sa, len pokračovala v čistení si môjho vnútra aj fyzicky.

V treťom týždni som prvýkrát vnímala prvé ustúpenie najsilnejších prejavov vo mne. Sledovala som moje ego, aby nezačalo príliš vyskakovať a nechcelo prebrať nado mnou opäť svoju kontrolu. Musela som byť veľmi vedome pri sebe, aby som mohla ostať bdelá pri jeho pokusoch stiahnuť ma naspäť na jeho stranu do tých starých koľají, ktoré pre mňa boli známe a ľahšie vykonateľné, než vystúpiť do neznáma, riskovať svoje telo “len” tým, že som sa začala POČÚVAŤ a DôVEROVAŤ SEBE, svojmu vnútru a načúvať tomu, čo mi moje VEDOMIE chce povedať.

Myseľ bola čím ďalej, tým tichšia. V niektorých momentoch, keď ma znova ovládla, sa búrila. Ale poriadne!

Skamarátili sme sa nakoniec a sa nám podarilo dohodnúť na jednej veci: poprosila som ho, nech sa pokúsi ukľudniť sa a prestane spanikáriť, lebo ho vnímam, že sa bojí, áno, vidím jeho reakcie veľmi jasne, ale ak chce konečne pre mňa NAOZAJ DOBRÉ a nielen ma vkuse vystrašovať a ukazovať mi, aká som bez neho bezmocná, tak nech aspoň trošku a na malé chvíľky ma nechá na pokoji konať podľa seba a nie podľa neho.

Ono ma poslúchlo. A tým sa môj zdravotný stav začal pomalililinky zlepšovať.

Peťo mi chýbal vkuse, jasne, ale som sa na túto skutočnosť tiež začala pozerať inými očami. Ak mi chýba, môže znamenať viac vecí:

  1. v prvom rade to, že som na ňom jednoznačne závislá – teda nesamostatná – teda neschopná sama existovať – teda si nedôverujem dostatočne – teda mám menejcenné pocity v sebe – teda sa podceňujem – teda sa nemám rada – teda musím nájsť DôVOD, PREČO sa nemám rada – teda musím konkrétne začať na sebe v inom smere pracovať – teda sa posilniť vďaka tomu, že sa uistím v sebe – teda začnem konať – teda naberiem ešte väčšiu sebaistotu – teda budem o to samostatnejšia – teda slobodnejšia – teda spokojnejšia sama so sebou – teda sa budem mať konečne naozaj rada
  2. v druhom rade ho môžem mať naozaj rada – tento fakt zistím až časom, či je pravdivý alebo nie a chýba mi len preto, lebo som nebola schopná  spoliehať sa sama na seba a stále som čakala na muža, že ma nejaký zachráni. Ak tento predpoklad bude pravdivý, tak mi chýbať nebude, keď na sebe popracujem a sa moje sebavedomie zvýši. Preto som sa začala aj v tomto smere sledovať. Došla som veľmi rýchlo k upadnutiu egoistického držania sa ho. Rýchlosť bola primeraná, samozrejme tej bolesti, ktoré ego zažívalo tým, aby som na ňom prestala lipnúť.

Robila som konkrétne kroky, ktoré som už vedela, že mám (vtedy fyzicky), aby som mohla byť sama so sebou spokojnejšia, aj tá sebecká závislosť sa zjemňovala. Tešila som sa, že som už ako-tak a celkom dobre v poriadku.

Pustila som ho. Nelipnem na ňom. Hurrrrráááá, som vyhrala, juppppiiii (haha – nevšimla som si za tým mojim prejavom ego a preto sa stala nasledujúca vec)….

…. ktorá ma hodila späť do tých mojich strachov: “Čo, ak sa už naozaj nevráti, keďže sa riadi egom a ono mu nikdy nedovolí, aby ten krok spravil – veď on vidí jediné: “vyhodila” som ho – a dôvody nie je ochotný preskúmať v Sebe. Vojsť do srdca si zjavne nechce NIKDY pripustiť. Tento prepad sa odohral vďaka jednému môjmu preskúšaniu Životom (Vesmírom atď…. komu sa ako páči). Akonáhle sa situácia udiala, v tom momente som vedela, že tá pre mňa mala znamenať iba jedno: aby som sa uvidela, či som zvládla ozaj hlbkovo tú očistu, alebo ešte nie celkom.

Vesmír mi túto skúšku poslal cez vykradnutie garáže – aby som sa nenudila náhodou :D….

Keďže náradia tam kupoval hlavne on, vyšetrovatelia prípadu ma poprosili, aby mi Peťo pomohol v udávaní konkrétnejších údajov odcudzených nástrojov, preto som od Peťa potrebovala pomoc…. Vesmír nás na chvíľku opäť dal dokopy. Uvedomila som si ale, že ho už nemôžem CHCIEŤ:

V ten deň sa ma spýtal, či ma niečo bolí. Ani ho nezaujímala odpoveď. Niečo som mu fľasla a bol spokojný – veď som ešte neomdlievala, neboli žiadne, pre neho viditeľné známky nejakej strašidelnej choroby…. nič…. bol spokojný a ma nijak, ale vôbec nijak neriešil. Pomohol mi len v tom, kde som sa sama nedokázala pohnúť – pri dome -, v jeho vnútru sa ale naďalej nič nepohlo. Dodnes nevie, čím všetkým som prechádzala pritom, kým mi on vkuse tvrdil, že je v pohode, chodí na výlety a sa cíti super…. hoci som tak či tak vedela, že klamstvom u mňa nepochodí a v sebe má obrovský zmätok a stres, ako ešte nikdy. No ale dobre…. keď nechce, nech mi o sebe nehovorí…. ani ja som necítila, že by som mu niečo konkrétneho mala porozprávať, keď skutočný záujem o mne neprejavoval. 

Prečo ale nastala tá krádež – z pohľadu môjho ega?

Strach, keď Peťo poslednýkrát odišiel a som si myslela, že no teraz ho už určite dlhú dobu neuvidím a sem nepríde, a keď si to niekto všimne, že som bez chlapa dlhodobejšie, môže ma vykradnúť…. takže sa to aj stalo. Veď zlodejov sama som privolala….

A prečo práve garáž bola vykradnutá?…. Ukazovalo mi potrebu pustiť Peťa naozaj a nielen jeho, ale lipnutie na mužoch všeobecne a prestať sa báť fungovať  sama.

Môžete si povedať, čo som si aj ja MYSLELA: veď ja milujem samotu, som veľmi rada sama, dokonca aj potrebujem byť miestami sama, aby som si svoje poslanie mohla plniť a v kľude robiť tie moje vecičky. Ozaj som si myslela frajersky: ooooh, veď skoro ani nepotrebujem k sebe chlapa, tak rada som sama. Hehe…. Život mi ale poriadne rýchlo ukázal, aká je podvedomá skutočnosť, aby som si čím skôr uvedomila, že to, že som rada sama, neznamená jednoznačné nelipnutie na mužoch, na tom, aby som bez partnerského vzťahu bola tiež tak šťastná, ako keď viem, že za mojim chrbtom stojí ten muž, ochraňuje ma, rozumie mi, miluje ma.

Na druhej strane , čo sa týka jeho, asi podvedome neprial, aby mi tie “jeho” veci ďalej slúžili. Inak by do toho celého deja nebol aj on zatiahnutý.

Pri tom poslednom stretnutí som ho ale “podarovala”. Asi ma všetci odsúdite po prečítaní nasledujúcich riadkov, hmmmm, nevadí…. robila som iba to, k čomu ma niečo vo mne viedlo…. Dostal odo mňa dar, ktorý zobral so sebou nie príliš radostne, nemal ale na výber. Bol to totiž môj vedomý dotyk s nohou medzi jeho nohami. Prvýkrát som videla, že ho niečo bolí…. Moje zadosťučinenie? Neviem…. Možno si poviete, že toto žena nerobí, a hlavne tá, ktorá že vraj miluje…. Viem, a som už predtým vedela, ale som proste musela. Ozaj mi už bolo všetko jedno. Tak malo byť, ako bolo…. a ako teraz je….. Musela som mu ukázať, čo to bolesť znamená…. aspoň fyzicky, keďže emočne tak či tak nič necíti, nepozná význam slova empatia a už vôbec nie, ako sa TO “ROBÍ”.  

Odišiel bez jediného slova.

Či to bolo moje ego alebo bolesť duše, ktorý vyvolal takúto reakciu na tie všetky jeho ponižovania, emočné facky, smútok či zúfalstvo a samotu bez neho, dodnes neviem. Viem iba jedno: musela som to vydať zo seba, inak by som v tej chvíli to nebola ja…. viedlo ma niečo vyššie a nechala som sa ním riadiť…. podotýkam: vedome. Necítila som sa už mizerne, na kolená som bola zrazená už dávno, sklamanie som od toľkej bolesti ani necítila. Len som spravila, čo mala. 

Cítila som krutosť, sklamanie a hlboký smútok v sebe – ako keby mi nieže niekto zomrel, ale doslova mi umrela jedna moja časť. Ináč sa to popísať nedá. Bolelo ma, lebo som necítila férovosť od Života…. aj keď som ani ja, ako nikto z nás, ľudí na Zemi, nie som svätá, kým ma ego vedie, nezaslúžila som až tak veľký úder. Nesúdim ale radšej zo stotožnením sa s egom – zažila som to, čo mala v pláne moja dušička. Pomohla mi zorientovať sa v sebe a postupne sa začali diať veci, vďaka ktorým som bola prebratá aspoň trošku k životu. 

Dcérina reakcia….

…..mi pomohla naozaj sa pozbierať a s tým mojim zdravotným stavom sa pohnúť dopredu. V jednom z mojich zúfalých chvíľ, keď som sa jej spýtala, prečo by som sa mala uzdraviť, ukázala na seba…. nikdy nezabudnem. Hoci som jej vtedy vravela, že nemám už silu, aby som bez Peťa žila ďalej, aj keď milujem svoje dcéry, neskôr som si uvedomila: jej môžem ďakovať za to, že som sa prebrala z toho samovražedného postoja.  

Keď som po čase pomyslela na ňu, hneď som sa jej v duchu ospravedlnila za moju slabosť a ďakovala, že mi dala nový pohľad na život. Pocítila som niečo, čo možno ešte nikdy nie: nádej. Neznášala som toto slovo, ale fakt mi nič iné neostalo v tej chvíli. Stále som si povedala, že nádej = ne-viera, teda iba dúfanie a nič isté…. pre mňa to slovo znamenalo a sa rovnalo slabým ľuďom, ktorí vnútorne sú trosky a nemajú ani len toľko síl v sebe, že by dôverovali v Život. Vtedy som pochopila skutočný význam slova NÁDEJ. Keď ti už nič, ale vôbec nič na svete neostáva, lebo si vyčerpaný a prefackovaný z každej strany, lekcie ledva zvládaš, až nezvládaš. Keď nevieš, vôbec, ale vôbec šajnu nemáš, ako bude ďalej a či tú samotu prekonáš v sebe. Keď sa hneváš na Život a predsa musíš žiť ďalej, lebo ťa nepustí odísť, ukazuje ti a cítiš v sebe, že máš čo tu robiť, len ti k tomu chýba životná sila…. Vtedy…. vtedy ti ostane iba nádej…. nič iné. Nič. Doslova vôbec nič.  

Pochopila som, prečo som aj touto životnou skúškou mala prejsť: nevedela som byť vďačná, tak skutočne vďačná, zhlboka cítiť vďačnosť za to, že žijem. Nevážila som seba a v podstate, tak naozaj, nič. 

Ak teda niekedy v našich životoch šťastní byť túžime, tak šťastnými BUĎME <3 

Ako nahradí smútok, uzavretosť a nespokojnosť LÁSKA?…. Prečítame si ďalej cez môj príbeh na budúce….  

okh. 

0903858930, harmonia.andy@gmail.com,    

fb: https://www.facebook.com/okharmony1   

Ostávam v úcte: vaša Andy

 
🙂

Pridaj sa aj ty k téme 🙂