(Hneď na začiatku podotknem, že v týchto častiach svojho rozprávania budem zameraná na mužov narcisov – kvôli mojej vlastnej skúsenosti -, tak isto ale mnoho žien vykazuje črty takéhoto nastavenia. Preto kľudne v sebe pretransformuj pohlavia, ak vo vašom prípade narcisom je práve ženská časť dvojplamenného vzťahu. Ďakujem za pochopenie.) 

Bola som naivná, možno príliš dôverčivá, no neľutujem. Som šťastná, že som takúto skúsenosť mohla práve ja zažiť a sa vďaka nej posilniť a vykročiť ešte sebaistejšie na svoju vlastnú púť životom. 

Zamilovala som sa do muža, ktorý nenávidí ženy a s tým v sebe nič, ale vôbec nič nechce spraviť, že by tak nebolo, že by sa v ňom toto jeho hlboké nastavenie a presvedčenie mohlo zmeniť v sebalásku a tým k prijatiu žien a celého ľudstva a diania na Zemi a vo Vesmíre.

Pravdaže, nezistila som to hneď pri našich prvých stretnutiach. On ma o túto skutočnosť neoboznámil. Vlastne ani nemohol: nebol si toho vedomý a preto sa na neho nehnevám, len ho v sebe milujem. Raz vyslovil, že je chladný – vtedy som si túto jeho vetu prehliadla, veď skutočnosť ukazovala niečo úplne iné…. neskôr dôjdeme ale aj k tomu, PREČO…. 

Vtedy som nemala tieto vedomosti, ktoré sú mi už teraz úplne jasné, zreteľné a zrozumiteľné. Nevedela som o nich. Nepoznala som nikdy chladného človeka a nemala som šajnu, že tak bezcitný muž (a ešte k tomu hrdý na tú jeho “výnimočnosť”) sa môže zaľúbiť do ženy a zahrať jej tak dokonale tie prvé týždne až mesiace milovaného muža, ktorý je tu pre ňu, ktorý ju ochraňuje, ktorý jej bude stáť pri boku a s ktorým majú tak veľa spoločného.  

Tú jedinú vec, ktorá vecou ani nie je, predsa najpodstatnejšia časť nášho spoločného príbehu sformulovaného teraz do slov pre každého, kto by sa z neho mohol poučiť skôr, než sa dostane k tým najstrašidelnejším problémom, som si nevšimla dostatočne skoro. Spadla som do pasce tohto závislácke sklony prejavujúceho muža a stala som sa aj ja závislou – na ňom. Čiže sme sa nádherne doplňovali a kráčali vedľa seba, pozažívali prekrásne chvíle spoločne, až kým cez tú jeho masku som nezačala vidieť.  

Zo začiatku som neverila svojim pocitom, ktoré – teraz už viem – boli a mali byť smerodajné. Nevšímala som ich tak jednoznačne, ako teraz už vidím. Do takej istej pasce (po poučkách vďaka nemu) už by som nespadla. No vtedy som na tom bola trošku nevedomejšie. Poučila som sa z tejto lekcie – ti poviem, že poriadne…. 

Zmena jeho správania sa voči mne…. pretrhnutie sa hlbokých zranení v ňom

Ako to bývať zvyklo a čomu som ja neverila pri nás dvoch, po krátkej dobe jeho pozornosť o mňa, záujem o moje pocity a blízkosť začali vyprchávať, čo som mu podotkla, že čím skôr si uvedomíme vykoľajenie našej spoločnej cesty, tým skôr – ak tak má byť -, ho môžeme znovu nasmerovať na tie koľaje bezpodmienečnej lásky, kde (som si myslela ešte v tej chvíli) sme predtým cestovali. 

Ako som si mohla neskôr všimnúť, aj keď – predpokladajme, že ma miloval – sa mi zdalo, že všetko je konečne v mojom aj jeho živote na správnej ceste skutočnej lásky, som si musela uvedomiť, že to tak veru nie je. Ukazoval črty, podľa ktorých by som si mohla myslieť aj naďalej, že sú úprimné, no zamiešali sa do nich podozrivosti, ktoré sa mi nepáčili tak, ako on chcel, že by sa mi mali. 

Čím ďalej, tým viac sme od seba odstupovali a blízkosť začala miznúť. Ostávala ale závislosť, ktorú som si neuvedomovala. Pre svoju rolu, ktorú chcel naďalej zahrať, potreboval neustále doplnky emočnej nestability odo mňa. Dostával ma kvôli tomu do tohoto stavu neskôr tak často, až to prerástlo cez moju hlavu a som už vnímala, ako presahujem svoju hranicu emočnej únosnosti. Nevedela som, čo mám spraviť, ako ďalej, keď ho milujem, aj on mňa a predsa s ním nemôžem pod jednou strechou funkčne existovať.  

Veľakrát som si položila otázku: “Čo toto celé je? Do akej nočnej mori som sa dostala? Čo mám robiť?” Cítila som sa sama, beznádejne a využívaná. Nepoznala som tento stav dovtedy. Nemala som poňatia o tom, ako sa v takom prípade ostatní rozhodnú, ak na jednej strane sa s tým človekom milujete, na druhej vám nesmierne chýba to, čo na začiatku bolo krásne a potom vám hodí pár slov a len kukáte na neho, či si myslel fakt vážne, že už vám nie je ochotný dávať ďalej tú pozornosť a láskavú odovzdanosť, lebo že vraj veď sa už poznáte a nemáte 16 rokov. Hmmmm…. “Čožeeee????”…. neverila som svojim vlastným očiam a ušiam. Tieto jeho slová ma zasiahli až do úplnej hĺbky mojej duše a nebola som schopná s ním ďalej spoločne tráviť svoj čas.  

Uvedomila som si, že dostávam len omrvinky lásky a zároveň podľa neho mám byť šťastná a nesmierne vďačná za to. Zvláštny postoj, čomu som nedokázala uveriť, že muž mojich snov, ktorého som videla už ako pubertiačka pred sebou, mi dokáže vysloviť tak bolestivú vetu, ako nikto iný, je schopný moje emócie ponížiť až na tak neuveriteľne nízku úroveň, že keď som sa za to postavila a ozvala, aby som vyslovila svoje prirodzené túžby, ešte ma bezočivo vyhlási za precitlivelú. 

Zrútil sa vo mne celý svet. Úplne že celý.

Asi vieš, o čom rozprávam, keď tieto riadky čítaš aj ty. Fakt som ničomu nerozumela, len jedno jediné som vedela: milujem ho. Čo teraz? Čo sa v takomto prípade robí? 

On je Muž, na ktorého som čakala celý svoj život a napriek tomu s ním nemôžem žiť. Čo si mám vybrať? Ktorú stranu seba, aby som sa dokázala pozrieť každé ráno do zrkadla? Nevšímať si jeho slová, gestá, výsmechy a činy voči mne, ktorými ma citovo zruinuje a ničí, alebo poslať ho odo mňa preč, aby sa to nemohlo ďalej diať…. toho muža, s ktorým som plánovala prežiť svoj celý ostávajúci život v tomto fyzickom tele? Ktorú – pre mňa obidve možnosti zničujúce – cestu si mám vybrať? Ostať s človekom, koho milujem a nechať sa emočne zničiť, alebo žiť bez neho a ochrániť sa pred úplným stroskotaním sa ešte než to nastane? 

Ta…. vyber si, čo?…. “super” ponuka. Dokonalá…. len nie pre mňa, ktorá si v sebe a v ňom bola istá, dôvera neskutočná a hĺbka nikdy necítená. 

Preto som ho dlho nedokázala od seba poslať fyzicky preč. 

Trápenie sa pokračovalo v dúfaní, že si uvedomí, akú bolesť dostávam od neho deň čo deň. Rozprávala som mu o mojich vnútorných prežitkoch, no tie boli nielenže hádzanie hrášku na stenu, ale vďaka nim som dostávala ešte väčšie ponižovanie – mňa ako ženy. V tých časoch, keď som len v zúfalstve sedela a nedokázala rozhodnúť, čo mám ďalej spraviť, mi došlo, prečo ma ponižuje, keď nikdy nič zlého som mu nielenže nespravila, ani nechcela, veď som ho milovala z celého srdca.  

V jeden deň som v ňom uvidela tú hroznú bolesť, ktorú si on priznať nechcel.

Nemal k tomu odvahu a vtedy mi ani neveril, veď pre neho som bola len troska emócií – v čom sa veľmi nemýlil, lenže všetku vinu hodil iba a iba na mňa – svoju spoluúčasť a príčiny neskúmal, dokonca si ani otázku sebe nepoložil: “Prečo sa to deje asi v tej žene?”, aj keď som sa aj o tom s ním snažila komunikovať…. zbytočne. 

Až sa napokon, horko-ťažko odo mňa odsťahoval. Samozrejme, tým sa tá naša hororisticko-romantická rozprávka neskončila.  

Naďalej vyvolával vo mne pocity viny za to, že som ho “odkopla a vyhodila ako psa” (s jeho slovami žijúc, čo, samozrejme, pravda vôbec nie je, veď ten krok bol jediný, čo som v živote NIKDY spraviť nechcela, keby ma k tomu on sám nedonútil cez tie jeho reakcie na moje prejavené emócie k nemu), no jeho neuvedomené svedomie ho nútilo chodiť ku mne a mi pomáhať okolo domu, zároveň aj vtedy čerpať odo mňa energiu pre seba, aby sa cítil NIEKÝM. Ponižovanie mojej osoby ako ženy nikdy neskončilo, až kým v jeden deň, po dlhých mesiacoch, som ho poprosila, že by už za mnou neprišiel. Bez slov moju prosbu poslúchol.

Prišla fáza ticha a úplného nechápania toho, prečo ako chlap, keď ženu že vraj miluje, nebojuje o mňa, nesnaží pochopiť situáciu a nejak ju chcieť vyriešiť. Nič. Keď som mu nenapísala ja, on sa ma zo začiatku spýtal iba na to, či myši na povale ešte sú (bol totiž koniec októbra-november a oni sa pred zimou sťahovali do bezpečnejších, teplejších úkrytov), či do záhrady ešte chodia srnky (povyťahoval totiž drôty z tej strany pozemku, kde kvôli hustým stromom sa nedalo oplotiť), ale ani jedno jediné jeho slovo neznačilo to, že je na mňa ako ženu zvedavý: ako sa cítim, čo prežívam v sebe…. proste nič, čo sa citov týka, dokonca raz písal, keď o tom bola reč, že veď keď dom stojí, tak nemôžem mať žiadny problém.

Koniec…. vo mne neviem, koľkátýkrát sa zrútil už svet. Ticho postriedalo niekedy pár slov, ktoré ma vyčerpávali tak, že fuuuu…. som už nevedela, kedy sa cítim aspoň minimálne trošilinku lepšie: ak si niečo napíšeme, aj keď v podstate nič (z môjho uhlu pohľadu), ale som sa fakt snažila vyhovieť aj jeho mužským pohľadávkam a písali o chlapských veciach, dúfajúc, že keď sa naplní jeho mužská časť, pozornosť si upriami aj na mňa…. k tomu sme ale nikdy nedošli…. až som mu v zúfalstve radšej už nič nepísala.  Úplne všetky moje snahy o záchranu nášho vzťahu boli zbytočné.

Po takejto našej prestávke sa na jar od mojej dcéry dozvedela, že som na neho čakala celú zimu, kedy sa ku mne vráti, až sa dovtedy stala ďalšia nečakaná vec: môj zdravotný stav sa zmenil…. Prejavovalo sa u mňa viac chorôb “vďaka” týmto nespracovaným emóciám vo mne, ktoré neboli vykomunikované a poriešené. Bodku za ním som nedokázala dať, aj keď som sa snažila žiť svoj život nejak bez neho.  

Objavil sa náhle vo dverách.

Och, ako veľmi som sa potešila! Bola to nesmierna radosť vidieť ho opäť po tak dlhých a studených mesiacoch. Viem, že aj on sa mi tešil tak isto, no nedal mi najavo slovami, iba dotykmi, ktoré mi od neho tak veľmi chýbali. Začal sa ten istý kolotoč, kde sme skončili na jeseň. Čiže v jeho postoji ku mne ako k žene nič, sa ale vôbec nič nezmenilo. Skúmala som jeho reakcie, jeho zmýšľanie o ženách, snažila som sa mu pomôcť v tom, aby si uvedomil svoje vnútorné nedotknuteľné zranenia, no aj tentokrát zbytočne. Až som bola schopná vysloviť mu po pár mesiacoch môj záver: nech sem už nechodí, nemôžem sa s ním stretávať, keď po každej emočnej facke sa na mňa usmeje, ako keby sa nič nestalo a chce, aby som tak, ako aj on, necítila žiadnu bolesť v sebe. Tejto požiadavke sa nedalo vyhovieť a preto som s ním prerušila stretávanie sa – radšej, než že by som sa kvôli nemu zničiť mala.

Vyplakala som zo seba všetku tú nesmiernu zradu a nezahojené rany a vtedy som sa vo svojej hĺbke úprimne poďakovala za tie choroby, ktoré sa vo mne čím ďalej, tým viac rysovali, že aspoň sa nebudem musieť už dlhšie trápiť…. môžem zomrieť.  

Zmierila som sa s tým, že tu nechám svoje 14 a 16-ročné dcéry. Zmierila som sa so smrťou, ktorá bude menej bolieť, než tie pocity, ktoré vďaka nemu nastali. Ozaj som prijala svoj odchod z tohto fyzického tela na tento život, aj keď som vedela, že zbabelosť sa nevypláca, veď v ďalšom živote sa mi ten útek vráti. Ale mi môžete veriť, že mne už aj táto skutočnosť bola úplne jedno. V duchu som sa rozlúčila s každým a ich poprosila, aby sa na mňa nehnevali, ale ja ďalej nevládzem.  

Čo sa po tomto prijatí stalo, napíšem vám na budúce. 

okh. 

0903858930, harmonia.andy@gmail.com,    

fb: https://www.facebook.com/okharmony1   

 Ostávam v láske k vám všetkým: Andy

 
🙂

Pridaj sa aj ty k téme 🙂