Zranili sme sa. Niekedy v živote určite. Aj v každom jednom minulom. A v sebe tie bolesti všetky máme. Nosíme ich so sebou neustále a všade. Aj do prítomných či budúcich vzťahov ju so sebou bezpodmienečne zoberieme. Čo by sa ale stalo, ak by sme radšej namiesto nich brali so sebou tú bezpodmienečnú lásku, ktorú v Sebe tiež nosíme, ibaže od toho pocitu obete, ktorú neustále zažívame, ju nevidíme? Je na nás a na našom jednom jedinom ROZHODNUTÍ, čo budeme ďalej zažívať v tomto našom živote, ktorý tak či tak TU JE. 

Myslíš si, Kamarát, že by to zranenie malo slovo vo vzťahu, ak by si sa rozhodol rozdávať lásku, teplo, srdečnosť, veselosť či rešpekt a úctu namiesto odtiahnutosti, odstupu, tuhnutosti, krčovitosti a chladu? 

Každý sme sa v živote už zranili. A to nie iba fyzicky…. hlavne emočne.  

Každý jeden z nás nosí v sebe nejaké to sklamanie z “lásky”. 

Neexistuje dospelý človek, ktorý by mi povedal, že on je úplne “čistý”, nezažil ešte vôbec žiadny negatívny jav, všetky jeho situácie boli iba pozitívne (vnímané). Taký človek na tejto Zemi ani nežije. Inak by bol už medzi anjelmi niekde okolo nás a by nám pomáhal prejsť cez naše ťažkosti (ako to aj robia, ktorí sa tam už dostali za odmenu prijatia seba na Zemi ako bytosti, ktorá sa len má naučiť opäť žiť v tu a teraz a neťahať žiadnu minulosť do prítomnosti). 

Jednoznačne sme každý určitým spôsobom zranení. Vzťahy sú k vyliečeniu týchto nezahojených rán – ak si pripustíme.

Čo to znamená: pripustiť si byť uzdravený? 

Jedno a stále to isté: neťahať so sebou minulé bolesti. Tie sa už udiali.

  • Poučili sme sa z nich?
  • Uvideli sme, čo nám chceli ukázať?
  • Máme to v sebe spracované?
  • Alebo sme tú bolesť zamietli pod koberec, aby ju nikto nevidel, uzavreli sme pekne svoje srdiečko a žijeme bez emócií naše ďalšie vzťahy a sa čudujeme, že dostávame iba facky od života, ktoré nás stále viac a viac bolia, až do tej miery, že nakoniec si povieme: “Ok, tak radšej ostanem sám a tým pádom ma už nikto nedokáže zraniť.” Áno? Naozaj? Si si v tom celkom istý?….

Toto ale robíme. Utiekli sme pred sebou. Utekáme aj pred samotným Životom. On nás ale skôr či neskôr tak či tak dohoní. Pred Ním nemáme šancu sa skryť. Nikam. V kúte dlho ostať sa nedá. Odtiahnuť sa od Neho úplne možné nie je. Nikdy sa nám nepodarí. Možno na určitú chvíľku. Ani v tej dobe nebudeme ale spokojní úplne. Tak si čo vyberieme? 

  • Prečo sačudujeme, že keď sa rozhodneme žiť bez emócií a s odstupom, nedostaneme to, čo my sami do vzťahov nedávame? 
  • Prečo sme urazení a sa cítime zranení po ukončení nejakého vzťahu, že nám nevyšiel, keď sme tam nedali VŠETKO?
  • Prečo sa čudujeme, že nedostávame opätovanie, keď sme sa tam ani nevložili a nedali to, čo sme od vzťahu očakávali? 
  • A prečo sme vôbec niečo očakávali, keď dobre vieme, že nežitie v prítomnosti nám môže priniesť iba sklamanie? 
  • Ako môžeme byť tak naivní, že si MYSLÍME, že keď k niekomu pristupujeme so zavretým srdcom, tak ten druhý bude s nami v blaženosti žiť?
  • Prečo si predpokladáme, že s našim rozhodnutím dať sa do vzťahu iba tak trošku, dostaneme dokonalosť?
  • Ako si vôbec môžeme očakávať, že bez emócií a celkovej otvorenosti k vzťahu nás ten druhý bude tolerovať donekonečna a nedostaneme naspäť len to isté, čo sme do neho aj vložili?

Keď niekto vstúpi do vzťahu už s uzavretým srdcom, čo mu asi Život ukáže? 

Pravdepodobne nie to, že “fúúúú, tak super, si frajer…. dám ti dokonalý vzťah aj tak a môžeš ostať kľudne v tom zavretí, tvrdosti, ne-láske a ešte aj bezemočne”. Hehe…. to nie, nedostaneme.  

Každý jeden z nás dostane iba to, čo dáva.  

Ak dáme očakávania, dostaneme facku. Ak dáme iba polku srdca, možno sa nakoniec uzavrieme ešte viac. Je to iba a iba na našom nastavení: chceme sa z tých situácií poučiť alebo sa zavrieme ešte viac? 

Ja osobne som už zažila vzťahy tiež rôzne, kým nakoniec som prišla na to, že všetky boli žité s očakávaním (jasne, že som si z toho celého nič nepripúšťala veľmi dlhú dobu a keď už aj, na tom svojom obvyklom nastavení som ešte nedokázala nič zmeniť). Čakala som na dokonalého princa, ktorý neexistuje, kým som v tých nižších vibráciách a sa nedokážem uvoľniť do srdca. Ako by mohol prísť niekto, kto má v sebe poriešené svoje bolesti, keď ja ich tiež nemám? 

Jasne, že som za radom dostávala facky, kým som si neuvedomila: “Dosť…. pozbieram sa, ďalej svoje zranenia už nenosím so sebou, ale raz a navždy ich vyriešim.”

Tak sa aj stalo. Nakoniec som bola schopná stáť pri Sebe a druhému dať jasne najavo: nie, už ma ďalej raniť nebude. Ak sa aj on nie je ochotný pozrieť tak isto na svoje zranenia, ako ja, nemôžeme ďalej “spolu” fungovať. Buď sa obidvaja obujeme do otvorenej lásky, alebo ten vzťah je potrebný ukončiť.  

  • Prestala som sa nechať ponižovať. 
  • Prestala som dúfať, že aj on uvidí tie svoje zranenia. 
  • Prestala som aj očakávať, že sa to možno raz stane. Nie. Neočakávam už vôbec nič.
  • Prestala som koncentrovať svoju energiu na neho a odstrihla som to lipnutie na ňom.
  • Začala som žiť Seba. Bez očakávaní od druhého, že sa uvedomí a sa tým pádom zmení – teda sa otvorí srdcom a dá do vzťahu celého Seba…. aj spolu teda s emóciami…. a mu konečne dôjde, že sme ľudia tu na Zemi, ktorí AJ CÍTIA. Ktorí sa prejavujú cez srdce. Ktorí nikdy nepocítia Seba, svoju krásnu dušu, kým si srdcu nedovolia, aby sa cez neho prejavila. Ktorí nemusia vzťahy ukončovať a opäť nové začínať, ak s láskou a len čistou, úprimnouláskou vkročia do novej etapy svojho života.  

Láska rodí lásku. Láska nerodí zranenia. Ozajstná čistá, úprimná, otvorená láska nemôže zaniknúť. Ak niekto NAOZAJ otvorí svoje srdce, sa nemôže nikdy zraniť. Zraniť sa môže iba tvrdosť a krutosť či prílišná precitlivelosť pri nezrelých emóciách (prvý prípad bol on a druhý ja). Zraniť sa srdce nedokáže, ak je voľné, jemné, zrelé. Srdce, ktoré nemá zábrany, no nie je ani rozpliznuté, nedokáže ani raniť. Srdce, ktoré nielen cíti (tomu ja hovorím precitlivelosť a prílišná naivita), ale aj rozmýšľa a je bdelé, je tu a teraz a jasne vníma svojho dvojníka, ktorý je tak isto otvorený k nemu a sa nájdu.

Nebudú sa navzájom už raniť, lebo pochopili, že ani oni nechcú byť ranení. Uvedomili si, čo znamená mať srdce otvorené. Že to nie je neprítomnosť a zažívanie ružového obdobia cez ešte ružovejšie okuliare. Nie je to nejaká nepríčetná chvíľa, po ktorom prebudení sa človek zľakne a sa radšej uzavrie pre prípad, keby sa to stalo znovu. Ale práve taká neobmedzená bdelosť vnímať Seba a celý Vesmír, ktorá vzniká z tejto a v tejto prítomnej chvíli. Je to čistá realita, kde nezasahujú žiadne iné energie. Nemajú nad nami moc, keďže v tej tichej prítomnosti sme VŠETKO a NIČ zároveň. Vieme, čo sa deje, veď sme TU. Vnímame, čo sa deje, lebo sme v tom deji. Neustále v Ňom.  

Nemýľte si teda už, prosím, otvorenosť v 3D s otvorenosťou v 5D. V tretej dimenzii sa otvárame so strachom alebo sa neotvoríme vôbec či iba tak trošku vykukneme a dúfame, že teraz nám TO vyjde. V temnote nemôže vyrásť kvietok. Potrebuje k nemu svetlo tak isto, ako aj my potrebujeme s prijatím svojej temnoty (uzavretosti) vniesť do vzťahu svetlo, vďaka ktorému sa celý proces lásky môže krásne prebiehať.  

Srdce otvorené dokorán neznamená ten náš tieň nemať. Nemôžeme niečo nemať, ak máme. Nemôžeme niečo nevnímať, ak tam je – aj keď často vo veľmi veľkej diaľke, predsa existuje. Nedokážeme byť úprimne a dlhodobo šťastní, ak veľmi dobre vieme, že v skutočnosti trpíme a sa trápime, keďže sme nervózni, nespokojní, chýba nám niečo, niekto atď.  

V procese otvárania sa máme v sebe všetko, čiže si uvedomujeme aj svoje temné stránky, bolesti, minulé zranenia. A si posvietime na nich (prijmeme ich, že boli a áno, sú našou súčasťou – VIEME O NICH VEDOME), no nás už neovplyvnia, keďže vďaka svetlu, ktoré na nich zasvietilo z našej duše cez otvorené srdiečko, žiarime celí – v prijatí tých našich zranení a preto nás už to vedomie ďalej navedie.

Vedie nás Svetlo a dôvera, vďaka ktorým rastieme do čistej lásky, kde moc nad nami už nie tie naše tiene majú, ale všetko, čo sa v svetle na lásku premenilo.

Odteraz sme v Sebe. Neustále v Sebe. Keď to svetlo začne zhasínať, sme už tak bdelí, že si hneď všimneme a zapálime ho opäť. Pri takýchto podmienkach kvietok nemôže nerásť. Svetlo nemôže nesvietiť. Láska nemôže nebyť. A preto JE. 

Dostaňme sa do takéhoto stavu všetci postupne. Dovoľme si žiariť. Máme v sebe všetci tú možnosť zasvietiť si na našu Cestu Života, vďaka ktorému naše srdce začne CÍTIŤ a tá nádhera, ktorá vznikne, bude trblietať v Slniečku. Bude tak neuveriteľne žiariť, že sa otvoria aj ďalšie srdcia a ďalšie a ďalšie.

Prečo si nepripustiť túto možnosť do našich životov?

Prečo nezačať konečne bez strachu cítiť a ŽIŤ SEBA?

Prečo si nedovoliť krásny život namiesto utiahnutiu sa pred láskou a emóciami len preto, lebo sme ešte NIKDY NEVYSKÚŠALI LÁSKU NECHAŤ PLYNÚŤ TAK NAOZAJ? Celkom. Tak úplne. 

Odkiaľ berieme, že milovať je bolestivé, keď sme ešte NIKDY neboli tak krásne vedome otvorení v bdelosti a bez zábran, bez očakávaní a bez strachov, spolu aj s našimi zraneniami v odovzdaní sa spoločne s našim otvoreným vnútrom, ako môžeme byť, ak si DOVOLÍME?  

Nie, bytosti Zeme…. to nie je len ilúzia a utopia. Láska v Prítomnosti proste JE. V každej jednej chvíli tu a teraz. No nikde inde. V minulosti nebola a ani v budúcnosti nebude. Láska žije stále “iba” TERAZ. V každom jednom TERAZ. Aj TERAZ…. aj TERAZ…. aj TERAZ…. aj TERAZ……………. Tak si vyberme…. Je len na nás, kedy začneme NAOZAJ ŽIŤ….

okh. 


Nazrieť sa do Seba a uvidieť zranenia aj východisko Ti pomôžem, ak mi napíšeš alebo zavoláš:

0903 858 930

harmonia.andy@gmail.com

S láskou k vám: Andy