od dvojplamene.okharmony.eu | máj 18, 2018 | Ego vs. Láska, Z duše prišli
Prečo asi je začiatok partnerstva tak nádherný pre oboch?
Kam zmizne neskôr tá už raz prejavená blízkosť?
V našej emočnej nezrelosti bezútešne potrebujeme partnera KVôLI tomu, aby nám DAL, čo sme v detstve nedostávali či vôbec nikdy nedostali. Neboli sme nasýtení láskou, pozornosťou, pevnosťou otca a stabilitou matky. Jemnosť a vyjadrenie pocitov nebolo na mieste. Nezažili sme naplnenosť bezpodmienečnej lásky cez rodičov a teraz ju hľadáme v partnerovi. Dožadujeme sa, aby nám ju DAL. A tak na začiatku partnerského zblíženia sa sa skutočne zblížime. Sme ale v našej obrovitánskej hĺbke tak veľmi zranení, že začneme byť závislí na tých prejavoch od partnera, ktoré sme v detstve od rodičov nedostali a preto aj maličký “nedostatok” z druhej strany v nás vyvolá presne tú istú bolesť, akú sme cítili v detstve.
Partnerovi začíname vyčítať (hlavne ženy), že nás už určite nemá tak rád, keď nie je s nami skoro vkuse alebo keď sa nás nedotýka neprestajne atď. Ony nemali možnosť uvoľnene cítiť rodičovskú lásku, preto aj v ženskej zrelosti nás často prekvapí potreba kontroly dokonca aj pri intímnom zblížení sa.
Muži sa zas najčastejšie stiahnu do seba, práve kvôli tomu, že v detstve cez ich najbližšiu osobu také krásne emócie nikdy nezažívali a zrazu nevedia, čo s nimi majú robiť a či si to vôbec zaslúžia. Ich matka im dala strechu nad hlavu, boli nasýtení maximálne jedlom, ale ozajstná blízkosť nebola ukázaná a preto sa ho celý život boja. Akonáhle tá žena pri ňom prejavuje znaky radosti, on sa s tými citmi nedokáže vyrovnať – nepozná ich od matky (nadšenie, naplnenosť či bezpodmienečnú lásku) a preto sa začína od ženy sťahovať do seba, uzavrieť sa a prestať komunikovať o emóciách, ako je zvyknutý na to aj z detstva: nemohol naozaj a bez hanby či ponižovania prejaviť svoje emócie (“Neplač, veď si už veľký chlap.”, “So ženami buď opatrný, nieže ťa využijú.”, “Nelez tam, lebo spadneš.”….). Všetky tieto upozornenia z dobrej vôle zanechali v mužovi hlboké rany a “vedia”, že sa nemôžu žene otvoriť, veď “spadnú”, budú využívaní, a radšej emočne sa neprejavia, nieže sa zrania opäť a ich bude bolieť.
Vnútorná prázdnota a v detstve nezažitá láska nás vedie k citovej nestabilite.
Kvôli takýmto a podobným dôvodom sa začíname chovať podľa našich podvedomých vzorcov bez toho, že by sme si ich uvedomovali a pozastavili sa nad nimi, aby sme si ich mohli prepísať cez nové zážitky, ktoré sme si dovolili zažiť práve preto, aby nad nami to podvedomie nemalo ďalej moc. Veď nezdravé programy v nás nám dokážu aj rozbiť to krásne partnerstvo, ktoré by mohlo ďalej žiť, ak by sme si boli vedomí toho všetkého, čo sa nám cez spriaznenú dušu zrkadlí a čo nás ten druhý práve “učí”.
Akonáhle sa naučíme sledovať v momentoch pre nás nie príliš príjemných, začneme sa k Sebe približovať, chápať sa viac a tým aj partnera, zlepší sa medzi nami komunikácia a pomaličky si dokážeme otvárať aj to naše malé srdiečko, ktoré doteraz muselo žiť v nás bez slov. Začne sa k nám prihovárať, ako nikdy doteraz a tie nové pocity, ktorých sa ešte bojíme, ale sa vedome prekonávame, nám zapáčia, vďaka čomu sa budeme vo vzťahu obidvaja stále lepšie a lepšie cítiť.
Všetko je vývoj, ktorý sa neudeje za noc (najčastejšie). Keď sa ale dvaja dostatočne milujú, neexistuje prekážka, ktorú by spoločne nezvládli.
Pomáhajme si, otvárajme sa a poďme za svoje iluzórne hranice, ktoré nám vložila do vienka iba tvrdá minulosť.
Začnime sa naplňovať jeden vďaka druhému cez tú bezpodmienečnú lásku, ktorú dávame navzájom, aby sme si mohli všimnúť uzdravujúcu silu v nás. Detské traumy (cez pozretie sa na nich a ich prijatie) odídu a partneri sa ďalej prestanú odďaľovať od seba a začnú zažívať to, čo v živote ešte nikdy: úprimnosť na fyzickom, emočnom, mentálnom a duchovnom poli.
Aj keď detské krivdy a bezmocnosť odchádzajú niekedy pomaly, uvedomením si ich už naďalej nad nami nemajú moc a preto sa zrazu cítime slobodnejším, kľudnejším, otvorenejším. Napätie sa v nás zharmonizuje do rovnováhy vnútorných energií, telo sa uvoľní, plač odznie a pocítime prvýkrát naozaj SEBA ako pokojnú bytosť, ktorá dáva a prijíma rovnomerne a primerane.
Zažijeme aj pocit nepotreby ochraňovať sa, nemať stále všetko pod kontrolou, a vyživovanie s harmonizáciou nášho telíčka sa začne v intenzívnej podobe.
Pokušenia nás prestanú ovládať, nepotrebujeme už dávky energie zvonka, lebo ich už máme dostatok aj my sami. Cítime ten neuveriteľne silný prúd lásky, ktorá sa v nás prebudila k životu. Preto nároky, očakávania a pochybnosti odídu a ich zastúpia tie všetky dary, ktoré sme si zrazu dovolili do nášho života vstúpiť vo forme otvoreného, srdečného, vyrovnaného partnerstva.
Zároveň sa vďaka našej radosti z novo získanej stability a pevnosti sa pootvárajú aj iné dvere do sveta. Bude iba a iba na nás, ktorú si z nových možností zvolíme a využijeme v dobro nás všetkých.
Prajem každému z nás uvedomelé žitie v prebudenej láske.
okh.
Ak sa z nás niekomu ešte nedarí samému pochopiť a dosiahnuť harmóniu v sebe, som tu práve preto, aby som pomohla, ak mi napíšeš na fb, e-mail alebo mi zavoláš. Milujem svoje posolstvo a tým pri každej konzultácii vám darujem Seba spolu so svojimi skúsenosťami a vedomosťami za primerané finančné dary, aby rovnováha aj tu fungovala.
https://www.facebook.com/okharmony1
harmonia.andy@gmail.com
0903 858 930
Andy
🙂
od dvojplamene.okharmony.eu | máj 18, 2018 | Ego vs. Láska, Z duše prišli
Zranili sme sa. Niekedy v živote určite. Aj v každom jednom minulom. A v sebe tie bolesti všetky máme. Nosíme ich so sebou neustále a všade. Aj do prítomných či budúcich vzťahov ju so sebou bezpodmienečne zoberieme. Čo by sa ale stalo, ak by sme radšej namiesto nich brali so sebou tú bezpodmienečnú lásku, ktorú v Sebe tiež nosíme, ibaže od toho pocitu obete, ktorú neustále zažívame, ju nevidíme? Je na nás a na našom jednom jedinom ROZHODNUTÍ, čo budeme ďalej zažívať v tomto našom živote, ktorý tak či tak TU JE.
Myslíš si, Kamarát, že by to zranenie malo slovo vo vzťahu, ak by si sa rozhodol rozdávať lásku, teplo, srdečnosť, veselosť či rešpekt a úctu namiesto odtiahnutosti, odstupu, tuhnutosti, krčovitosti a chladu?
Každý sme sa v živote už zranili. A to nie iba fyzicky…. hlavne emočne.
Každý jeden z nás nosí v sebe nejaké to sklamanie z “lásky”.
Neexistuje dospelý človek, ktorý by mi povedal, že on je úplne “čistý”, nezažil ešte vôbec žiadny negatívny jav, všetky jeho situácie boli iba pozitívne (vnímané). Taký človek na tejto Zemi ani nežije. Inak by bol už medzi anjelmi niekde okolo nás a by nám pomáhal prejsť cez naše ťažkosti (ako to aj robia, ktorí sa tam už dostali za odmenu prijatia seba na Zemi ako bytosti, ktorá sa len má naučiť opäť žiť v tu a teraz a neťahať žiadnu minulosť do prítomnosti).
Jednoznačne sme každý určitým spôsobom zranení. Vzťahy sú k vyliečeniu týchto nezahojených rán – ak si pripustíme.
Čo to znamená: pripustiť si byť uzdravený?
Jedno a stále to isté: neťahať so sebou minulé bolesti. Tie sa už udiali.
- Poučili sme sa z nich?
- Uvideli sme, čo nám chceli ukázať?
- Máme to v sebe spracované?
- Alebo sme tú bolesť zamietli pod koberec, aby ju nikto nevidel, uzavreli sme pekne svoje srdiečko a žijeme bez emócií naše ďalšie vzťahy a sa čudujeme, že dostávame iba facky od života, ktoré nás stále viac a viac bolia, až do tej miery, že nakoniec si povieme: “Ok, tak radšej ostanem sám a tým pádom ma už nikto nedokáže zraniť.” Áno? Naozaj? Si si v tom celkom istý?….
Toto ale robíme. Utiekli sme pred sebou. Utekáme aj pred samotným Životom. On nás ale skôr či neskôr tak či tak dohoní. Pred Ním nemáme šancu sa skryť. Nikam. V kúte dlho ostať sa nedá. Odtiahnuť sa od Neho úplne možné nie je. Nikdy sa nám nepodarí. Možno na určitú chvíľku. Ani v tej dobe nebudeme ale spokojní úplne. Tak si čo vyberieme?
- Prečo sačudujeme, že keď sa rozhodneme žiť bez emócií a s odstupom, nedostaneme to, čo my sami do vzťahov nedávame?
- Prečo sme urazení a sa cítime zranení po ukončení nejakého vzťahu, že nám nevyšiel, keď sme tam nedali VŠETKO?
- Prečo sa čudujeme, že nedostávame opätovanie, keď sme sa tam ani nevložili a nedali to, čo sme od vzťahu očakávali?
- A prečo sme vôbec niečo očakávali, keď dobre vieme, že nežitie v prítomnosti nám môže priniesť iba sklamanie?
- Ako môžeme byť tak naivní, že si MYSLÍME, že keď k niekomu pristupujeme so zavretým srdcom, tak ten druhý bude s nami v blaženosti žiť?
- Prečo si predpokladáme, že s našim rozhodnutím dať sa do vzťahu iba tak trošku, dostaneme dokonalosť?
- Ako si vôbec môžeme očakávať, že bez emócií a celkovej otvorenosti k vzťahu nás ten druhý bude tolerovať donekonečna a nedostaneme naspäť len to isté, čo sme do neho aj vložili?
Keď niekto vstúpi do vzťahu už s uzavretým srdcom, čo mu asi Život ukáže?
Pravdepodobne nie to, že “fúúúú, tak super, si frajer…. dám ti dokonalý vzťah aj tak a môžeš ostať kľudne v tom zavretí, tvrdosti, ne-láske a ešte aj bezemočne”. Hehe…. to nie, nedostaneme.
Každý jeden z nás dostane iba to, čo dáva.
Ak dáme očakávania, dostaneme facku. Ak dáme iba polku srdca, možno sa nakoniec uzavrieme ešte viac. Je to iba a iba na našom nastavení: chceme sa z tých situácií poučiť alebo sa zavrieme ešte viac?
Ja osobne som už zažila vzťahy tiež rôzne, kým nakoniec som prišla na to, že všetky boli žité s očakávaním (jasne, že som si z toho celého nič nepripúšťala veľmi dlhú dobu a keď už aj, na tom svojom obvyklom nastavení som ešte nedokázala nič zmeniť). Čakala som na dokonalého princa, ktorý neexistuje, kým som v tých nižších vibráciách a sa nedokážem uvoľniť do srdca. Ako by mohol prísť niekto, kto má v sebe poriešené svoje bolesti, keď ja ich tiež nemám?
Jasne, že som za radom dostávala facky, kým som si neuvedomila: “Dosť…. pozbieram sa, ďalej svoje zranenia už nenosím so sebou, ale raz a navždy ich vyriešim.”
Tak sa aj stalo. Nakoniec som bola schopná stáť pri Sebe a druhému dať jasne najavo: nie, už ma ďalej raniť nebude. Ak sa aj on nie je ochotný pozrieť tak isto na svoje zranenia, ako ja, nemôžeme ďalej “spolu” fungovať. Buď sa obidvaja obujeme do otvorenej lásky, alebo ten vzťah je potrebný ukončiť.
- Prestala som sa nechať ponižovať.
- Prestala som dúfať, že aj on uvidí tie svoje zranenia.
- Prestala som aj očakávať, že sa to možno raz stane. Nie. Neočakávam už vôbec nič.
- Prestala som koncentrovať svoju energiu na neho a odstrihla som to lipnutie na ňom.
- Začala som žiť Seba. Bez očakávaní od druhého, že sa uvedomí a sa tým pádom zmení – teda sa otvorí srdcom a dá do vzťahu celého Seba…. aj spolu teda s emóciami…. a mu konečne dôjde, že sme ľudia tu na Zemi, ktorí AJ CÍTIA. Ktorí sa prejavujú cez srdce. Ktorí nikdy nepocítia Seba, svoju krásnu dušu, kým si srdcu nedovolia, aby sa cez neho prejavila. Ktorí nemusia vzťahy ukončovať a opäť nové začínať, ak s láskou a len čistou, úprimnouláskou vkročia do novej etapy svojho života.
Láska rodí lásku. Láska nerodí zranenia. Ozajstná čistá, úprimná, otvorená láska nemôže zaniknúť. Ak niekto NAOZAJ otvorí svoje srdce, sa nemôže nikdy zraniť. Zraniť sa môže iba tvrdosť a krutosť či prílišná precitlivelosť pri nezrelých emóciách (prvý prípad bol on a druhý ja). Zraniť sa srdce nedokáže, ak je voľné, jemné, zrelé. Srdce, ktoré nemá zábrany, no nie je ani rozpliznuté, nedokáže ani raniť. Srdce, ktoré nielen cíti (tomu ja hovorím precitlivelosť a prílišná naivita), ale aj rozmýšľa a je bdelé, je tu a teraz a jasne vníma svojho dvojníka, ktorý je tak isto otvorený k nemu a sa nájdu.
Nebudú sa navzájom už raniť, lebo pochopili, že ani oni nechcú byť ranení. Uvedomili si, čo znamená mať srdce otvorené. Že to nie je neprítomnosť a zažívanie ružového obdobia cez ešte ružovejšie okuliare. Nie je to nejaká nepríčetná chvíľa, po ktorom prebudení sa človek zľakne a sa radšej uzavrie pre prípad, keby sa to stalo znovu. Ale práve taká neobmedzená bdelosť vnímať Seba a celý Vesmír, ktorá vzniká z tejto a v tejto prítomnej chvíli. Je to čistá realita, kde nezasahujú žiadne iné energie. Nemajú nad nami moc, keďže v tej tichej prítomnosti sme VŠETKO a NIČ zároveň. Vieme, čo sa deje, veď sme TU. Vnímame, čo sa deje, lebo sme v tom deji. Neustále v Ňom.
Nemýľte si teda už, prosím, otvorenosť v 3D s otvorenosťou v 5D. V tretej dimenzii sa otvárame so strachom alebo sa neotvoríme vôbec či iba tak trošku vykukneme a dúfame, že teraz nám TO vyjde. V temnote nemôže vyrásť kvietok. Potrebuje k nemu svetlo tak isto, ako aj my potrebujeme s prijatím svojej temnoty (uzavretosti) vniesť do vzťahu svetlo, vďaka ktorému sa celý proces lásky môže krásne prebiehať.
Srdce otvorené dokorán neznamená ten náš tieň nemať. Nemôžeme niečo nemať, ak máme. Nemôžeme niečo nevnímať, ak tam je – aj keď často vo veľmi veľkej diaľke, predsa existuje. Nedokážeme byť úprimne a dlhodobo šťastní, ak veľmi dobre vieme, že v skutočnosti trpíme a sa trápime, keďže sme nervózni, nespokojní, chýba nám niečo, niekto atď.
V procese otvárania sa máme v sebe všetko, čiže si uvedomujeme aj svoje temné stránky, bolesti, minulé zranenia. A si posvietime na nich (prijmeme ich, že boli a áno, sú našou súčasťou – VIEME O NICH VEDOME), no nás už neovplyvnia, keďže vďaka svetlu, ktoré na nich zasvietilo z našej duše cez otvorené srdiečko, žiarime celí – v prijatí tých našich zranení a preto nás už to vedomie ďalej navedie.
Vedie nás Svetlo a dôvera, vďaka ktorým rastieme do čistej lásky, kde moc nad nami už nie tie naše tiene majú, ale všetko, čo sa v svetle na lásku premenilo.
Odteraz sme v Sebe. Neustále v Sebe. Keď to svetlo začne zhasínať, sme už tak bdelí, že si hneď všimneme a zapálime ho opäť. Pri takýchto podmienkach kvietok nemôže nerásť. Svetlo nemôže nesvietiť. Láska nemôže nebyť. A preto JE.
Dostaňme sa do takéhoto stavu všetci postupne. Dovoľme si žiariť. Máme v sebe všetci tú možnosť zasvietiť si na našu Cestu Života, vďaka ktorému naše srdce začne CÍTIŤ a tá nádhera, ktorá vznikne, bude trblietať v Slniečku. Bude tak neuveriteľne žiariť, že sa otvoria aj ďalšie srdcia a ďalšie a ďalšie.
Prečo si nepripustiť túto možnosť do našich životov?
Prečo nezačať konečne bez strachu cítiť a ŽIŤ SEBA?
Prečo si nedovoliť krásny život namiesto utiahnutiu sa pred láskou a emóciami len preto, lebo sme ešte NIKDY NEVYSKÚŠALI LÁSKU NECHAŤ PLYNÚŤ TAK NAOZAJ? Celkom. Tak úplne.
Odkiaľ berieme, že milovať je bolestivé, keď sme ešte NIKDY neboli tak krásne vedome otvorení v bdelosti a bez zábran, bez očakávaní a bez strachov, spolu aj s našimi zraneniami v odovzdaní sa spoločne s našim otvoreným vnútrom, ako môžeme byť, ak si DOVOLÍME?
Nie, bytosti Zeme…. to nie je len ilúzia a utopia. Láska v Prítomnosti proste JE. V každej jednej chvíli tu a teraz. No nikde inde. V minulosti nebola a ani v budúcnosti nebude. Láska žije stále “iba” TERAZ. V každom jednom TERAZ. Aj TERAZ…. aj TERAZ…. aj TERAZ…. aj TERAZ……………. Tak si vyberme…. Je len na nás, kedy začneme NAOZAJ ŽIŤ….
okh.
Nazrieť sa do Seba a uvidieť zranenia aj východisko Ti pomôžem, ak mi napíšeš alebo zavoláš:
0903 858 930
harmonia.andy@gmail.com
S láskou k vám: Andy
