Rovná sa zraniteľnosť slabosti, nedokonalosti, naivity, necitlivosti, sebaklamu, ľahkovážnosti?
NIE. Zraniteľnosť sa jednoznačne (!!!!) nerovná slabosti, nedokonalosti, naivity, necitlivosti, sebaklamu, ľahkovážnosti.
Znak rovnosti medzi ne dávame vtedy, keď sa ešte bojíme pustiť naše vzorce správania sa zdedené od našich rodičov, teda puto medzi rodičom a dieťaťom nie je pretrhnuté a závislosť medzi nimi pretrváva v nesamostatnosti, čoho jednoznačná a najjasnejšia forma prejavu je nestálosť v partnerstve a hlavne neochota ZMENIŤ sa v smere k Sebe – postupne sa posúvať z ega do srdca.
Hľadáme. Čo vlastne? Sami nevieme, lebo žijeme ako roboti podľa do nás nainštalovaných vzorcov správania. Ale naša duša vníma NIEČO, pre myseľ nie práve najvhodnejšie: to, že by sme si mali DOVOLIŤ, čo nám od a cez rodičov nebolo možné:
- byť nedokonalým
- byť slabým (plakať, kričať, vysloviť to, čo práve cítime či myslíme alebo prežívame)
- byť “naivným”, teda trošku tak bdelo detinským (mýliť sa, chybovať a sa z toho omylu poučiť)
- byť citlivým (súcítiť s druhými a nie sa nad nimi navyšovať či sa stávať obeťou)
- byť bezprostredným (prejavovať sa autenticky, bez masiek sebaklamu)
- byť ľahkým v bdelosti (nie ale ľahkovážnym)
Zraniteľnosť odmietame v prípade, kým od sveta očakávame doplnenie našich utajených, skrytých potrieb (ocenenie, vďačnosť, citlivosť, súcit….) – vlastne kým tak veľmi chránime odstupom a chladom našu (mysľou) VYTVORENÚ autoritu a kým sa maskujeme za pána dokonalého a najlepšieho (často aroganciou, ale aj prílišnou a prehnanou obetavosťou), či práve naopak, kým sa podceňujeme natoľko, až sme nešťastní kvôli menejcennosti, ktorú kompenzujeme cez manipulatívne techniky mysle (precitlivenosť, plač vyvolávajúci v ostatných ľútosť….).
Skutočná naplnenosť príde otvorenosťou k bdelej zraniteľnosti. Preto sa nebojme stať sa zraniteľným. Patrí to k ľudskosti bez sebeckosti a tým sa približujeme k sebe samým stále viac a viac, stávame sa celistvými a spokojnými v slobode a láske.
Zraniteľnosť nám dáva možnosť k žitiu celistvého Človeka v prítomnosti bez potreby nahrádzania Pravdy závislosťami z vonkajška, keďže lipnutie na niečom alebo niekom v tejto vibrácii sama odchádza.
Akonáhle si DOVOLÍME OTVORIŤ SA K SEBE, sme síce zraniteľní, ale práve to nám dáva slobodu a vnútornú silu, aby sa v partnerstve uplatniť mohli tie tri aspekty, pre ktoré utekáme stále do iných vzťahov: novota, prežívanie citov a erotická príťažlivosť. O týchto javov podrobnejšie popísané sa dočítaš v predošlej časti tejto sérii o rovnováhe medzi istotou a vášňou: https://www.okharmony.eu/dilema-medzi-vasnou-a-istotou-a-jej-riesenie-4-cast/
Po objavení v sebe tej detskej úprimnosti ďalej nebudeme skákať z jednej postele do druhej. Ale kým nosíme masku prísnosti, sa nemôžeme čudovať nezvládnuteľnej potrebe adrenalínu či kľudu inde, než vo vlastnom vzťahu k samému sebe a k partnerovi.
Zhrnutie celej sérii piatich článkov pár vetami
Teda hlavná otázka znie: “AKO základný konflikt medzi istotou a vášňou či vernosťou a túžbou neustále žiť s jedným a tým istým človekom….dlhodobo…. večne?”
Je to veda. Veda srdca. Umenie Života, ktoré je prirodzené, ak necháme dušu rozprávať. Ona vie, čo tá JEDNOTA SO SAMÝM SEBOU znamená. A keď sa stotožníme so zraniteľnosťou, čím sa dostaneme až k samotnej našej podstate, tak to vieme už aj my. Kým sa držíme vzorcov, mysle, ega, sa neustále hľadáme.
Jednotu sa nedá zažiť s nikým, kým sme napojení na matku či otca našimi nevedomými programami. Jednota je čistá, bezprostredná, samotársky zjednotená so Všetkým.
Kým sme sa nenašli, cez iného potrebujeme zažiť to utajené v nás. Po zjednotení sa so samým sebou vieme, cítime a nielen ASI chápeme význam Jednoty. Vtedy ju môžeme zažívať neustále s jedným a tým istým milujúcim partnerom.
Celistvosť našej osobnosti zažívame NEVEDOME v prípade, ak striedať potrebujeme ešte partnerov. K takým náhradám by sme nepotrebovali zbierať ďalšie zážitky vo forme trofejí, keby sme boli v jednote so samým sebou, zodpovednosť by bola prirodzená a nie očakávaná od partnera za naše šťastie a naplnenie.
Ani utiahnutosť, ani rebelstvo nie je znakom zrelosti. Dilema rovnováhy je vyriešená v strede ego-extrémov: v srdci.
Prečo vravíme niekedy, že sme MIMO? Áno: keď sme mimo seba, teda mimo nášho stredu. Sme v egu, keď sa necítime v pohode. Napína nás zvnútra niečo nevyslovené. Nenecháme sa byť zraniteľným, vďaka čomu by to napätie v nás zmizlo.
Kým chceme vyhovieť našim rodičom alebo práveže nechceme, sme v boji so samým sebou dovtedy, kým TO NEUVIDÍME.
Akonáhle sa precítime, sa uvoľníme. Budeme vedieť, pred čím neprestajne UTEKÁME alebo prečo robíme kompromisy presahujúce naše hranice vnútorného pokoja.
Prijmeme svoju minulosť cez svojich rodičov. A čo nám dá zrazu Vesmír (Boh, Zdroj, Nehraničnosť, Svetlo atď.)? Ani nechápeme a sme šťastní. Vieme žiť v láske k partnerovi vo vzťahu, ktorý nás oboch bude naplňovať donekonečna. Lebo sme v Jednote so sebou a tým s každým a všetkým na svete. Nikto nám nechýba ani nezavadzia, nehnevá nás, neirituje, iba ho prijímame s vďačnosťou, lebo tvoríme s ním svet zrelo ľudským.
Nikto nás už nevytáča. Nerobí nám naprieky. Iba aj ten druhý ŽIJE. Žije, ako aj my. A cez toto pochopenie môžeme ŽIŤ naveky SPOLU.
Zázrak? Teraz už každý z nás vidí, že NIE. Neexistujú ani zázraky, ani náhody, len dovtedy, kým NECHÁPEME, čo sa PREČO presne tak deje, AKO. Akonáhle VIDÍME z nadhľadu a zvonka samých seba, akonáhle VIDÍME svoje VNÚTRO, zrazu sa obraz dáva dokopy. Zrazu CÍTIME ŽIVOT. Zrazu sme ŠŤASTNÍ. Náhoda? Veruže nie. A tak isto nie, ako ani náš život a ani to, s kým sa práve stretneme a kto nám dáva lekcie, cez ktoré ak začneme VIDIEŤ, ho môžeme MILOVAŤ DO KONCA NÁŠHO ŽIVOTA. Také jednoduché je ŽIŤ ŠŤASTNE v slobode a láske. Kľúč je JEDNOTA sám so sebou a tým aj s partnerom a s celým Vesmírom.
Môžeme si vybrať buď žiť ten nenaplnený život, v ktorom skáčeme z jedného extrému do druhého, či ak nie, tak máme nudný život, alebo nudu nahradzujeme niečím, nejakou tou závislosťou, ktorú ňou niekedy ani nenazývame, keď ide “len” o bežnú pravidelnú turistiku, beh, veganstvo či nakupovanie. Možno si MYSLÍME, že veď to je iba normálny či zdravý životný štýl. Ahaaa…. no áno…. aj BY bol, KEBY sme na ňom neboli ZÁVISLÍ a ostatné aspekty nášho života by boli naplnené – pracovné, partnerské, rodičovské či medziľudské.
Dobrý začiatok je spraviť ten prvý krok: ZASTAVIŤ SA a sa OBZRIEŤ sám nad sebou, UVIDIEŤ SEBA a položiť si otázku:
- “SOM ŠŤASTNÝ?”
- “Stále som o takomto živote sníval?”
- “KEBY som sa nebál ísť “proti” svojim rodičom alebo KEBY som sa nebál VYKROČIŤ DO NEZNÁMA, to isté BY som robil, čo teraz?”
- “Tak isto by som žil, ako žijem, KEBYŽE žijem podľa srdca a nasledujem Cestu mojej duše?”
- “Moja duša je ŠŤASTNÁ?”
- “Vo vnútri sa usmievam?”
- “Netrápi ma nič na svete?”
- “Ani partnerský vzťah, ani peniaze, ani susedia, rodičia, deti, dom…. DOMOV?”
- “Tak som najšťastnejší človek na svete a nijak inak by som si predstaviť lepšie nedokázal tento svoj krátky pozemský život?”
- “Na svojej smrteľnej posteli budem na seba hrdý kvôli činom, ktoré som vykonal a kvôli emóciám, ktoré som zažíval či pocitom, ktoré som si dovolil aj vyslovil?”
Ak to, čo žiješ, je tvoj celoživotný sen, tak som šťastná spolu s tebou, Kamarát. Ak ale nie…. odpútaj sa od rodičov tým, že sa ÚPRIMNE POZRIEŠ DO SEBA a zvážiš, do ktorého extrému patríš práve ty: podvádzaš sám seba a si MYSLÍŠ, že si šťastný preto, lebo si NAHOVÁRAŠ, že si spokojný a aj to, že sa neľutuješ, alebo PLAČEŠ a SA ĽUTUJEŠ, že si nespokojný? Obidva extrémy sa môžu anulovať a sa dostať do STAVU SKUTOČNÉHO VNÚTORNÉHO POKOJA…. úprimnosťou k svojej duši.
Vykroč k Sebe a sa OBJAV. Objav v sebe toho tvorcu, ktorý v tebe dve čisté polarity v každom jednom okamžiku tvojho života zharmonizuje .
Život je práca. Ale slobodná a láskyplná. Vtedy ŽIJEŠ NAOZAJ.
P.S.
Umenie je odvážiť sa objaviť SÚLAD medzi našim egom a srdcom – aby sme sa prejavovali cez srdce a predsa sme v objatí oslavovali aj ego, keď vykoná svoju prácu, ktorú ho vyžiadalo splniť naša duša. Vtedy v nás ostane aj vášeň, elán, chuť, dynamickosť pri istote, vytrvalosti, spoľahlivosti, zodpovednosti a cieľavedomosti.
Zaujímavá je táto paralela: tak či inak priebeh manifestovania sa cez srdce pomenujeme, stále rozprávame v prvom rade len a len o zjednotení polarít ženskej a mužskej časti v nás. Akonáhle v sebe to zraniteľné dieťa (ego) uvidíme a dáme ho na svoje miesto (do zdravej pokory a sebaistoty) cez prijatie našich rodičov a tým aj seba, uzdravujeme sa a tak sa v nás ustáli váha ženskej a mužskej polarity, vďaka ktorého procesu si uvedomujeme svoju pohlavnú dominantnosť vo svojej skutočnej a ideálnej sile a…. permanentný stav šťastia nás neminie.
Po takomto uvedomení už nemáme potrebu stále inú prácu, milenku, komunitu či svet nachádzať. Ten celý Svet spolu s našim poslaním v ňom a aj partner/partnerka už JE V NÁS. Stačí sa prepojiť sám so sebou – s dušou – a začať rozmýšľať srdcom. Tam je VŠETKO, čo potrebujeme k šťastiu.
Prajem nám každému tento SVETOVÝ zážitok.
okh.
—-–———–—––
Rada vám všetkým na ceste sebaspoznávania naďalej pomôžem v rozšifrovaní svojho vnútra. Veď V TOM SOM DOMA – pre vás.
S úctou a rešpektom.
Nájdeš ma tu:
0903858930, harmonia.andy@gmail.com,
fb: https://www.facebook.com/okharmony1
Možnosti výberu našej komunikácie:
- buď cez fb chat
- telefonicky
- videohovorom alebo
- osobne v okolí KE
Ďakujem ti, že si tu bol/a so mnou. Pridaj sa aj na budúce.
S láskou k tebe: Andy
Priprav sa na Nový Život. Lebo: NEBO sa začína na ZEMI. TERAZ.
