Obdobia, cez ktoré prechádza KAŽDÝ človek, ktorý sa dostane do vedomého stavu otvorenia sa k svetu, sú štádiá premeny nášho vedomia v najkratšej verzii nasledovné:
- Húsenica
- Kukla
- Motýľ
Priebeh, význam a ponaučenie z týchto fáz
Žijeme náš každodenný dospelý život podľa naučených programov až do doby, kedy sa začne ozývať náš vnútorný hlas, ktorému zo začiatku nedávame veľký dôraz. Čím ďalej sa nám v živote nedarí, tým viac sme ako keby tlačení pohnúť sa z tohoto zabehnutého miesta. Vtedy sa z nevedomého štádia nášho vývoja postupne dostávame do našej vedomejšej až vedomej formy, kde sa narodí Človek. Predtým sa ale trošku každý z nás potrápi. Prečo a ako? Vysvetlíme.
- Húsenica – v tomto období našej cesty vývoja z egorobota do Človeka sme na štartovacej čiare, kedy sa naša osobnosť prejavuje výrazne sebecky a potrebujeme dokázať našu potrebu bytia niekedy aj (skoro doslova) cez mŕtvoly, aby sme si mohli aspoň MYSLIEŤ, že sme niekým – až tak malú sebaistotu a sebahodnotu máme voči sebe. Takýmto dokazovaním si vlastnej identity ostatným sme závislí na ich mienke…. bez nich nedokážeme fungovať. Na obraze húsenice si môžeme predstaviť, ako žerie všetko okolo seba, k čomu sa len dostane a nezaujíma ju nič okrem toho, aby bol nažratý neprestajne aj na úkor ďalších húseníc či iných živočíchov okolo seba. Sme sebacentrickí a sebeckí, potrebujeme sa ukazovať navonok, aby sme sa niekým mohli cítiť, lebo si nedôverujeme.
- Kukla – Ocitneme sa v strede niečoho, ako keby giganticky obrovského nič. Alebo niekto toto obdobie pociťuje, že sa dostal do hustého lesa, odkiaľ sa mu zdá, že žiadne východisko nevedie von (hoci vieme, že každý les má aj svoju hranicu, za ktorou bude nasledovať lúka, cesta alebo jazero). Cítime sa tu osamelí, ako nikdy predtým v živote. Je jedno, koľko ľudí nás obklopuje, sme sami a nikto nám nedokáže pomôcť. Lenže najväčší problém ani netkvie v tom, koľkí stoja pri nás – hlavný dôvod našich častých depresívnych stavov je v nenachádzaní už toho (iluzórneho) pokoja, kde sme sa predtým ZDRŽIAVALI. Chceme sa dostať naspäť do tej automatizovanej, bezstarostnej predošlej fáze, kde AKOŽE sme nemali žiadne problémy. Nemôžeme. Uzatvárame sa do ulity viac a viac. Žena je schopná tu aj celý les vysekať, takú silu v sebe zrazu nachádza. Muž sa zjemňuje postupne a cez sebareflexiu sa začína VIDIEŤ. Cítia, že v čom žili, ich už nenapĺňa a aj to je im jasné, že koniec cesty je ešte ďaleko. Dozrievame, lebo už vnímame náznaky možnosti lietania. Neveríme ale ničomu a preto nechceme nič ani POČUŤ – lenže to už nejde. Kukla nás zoviera stále silnejšie, ako rastie naše vedomie cez tie skúsenosti, cez ktoré nás Život učí zosilnieť sa zvnútra. Rastie vnútorné napätie. Kvôli samote a nedostačujúcimi náhradami skutočnej bezpodmienečnej lásky sme nútení odložiť svoje doterajšie VZORCE SPRÁVANIA spolu s RACIOM, ktorých sme sa silou-mocou držali a sa musíme otvoriť k svetu, nech sa nám to zdá hocijak ťažké vykonať. Ego sa nás ešte chce zmocniť, srdce ho už ale začína VIDIEŤ. Nasleduje OTVORENIE SA – kukla sa puká, jej steny praskajú od Nového Človeka, ktorý sa z tmy rodí a sa chystá z miesta tesného a obmedzeného vyletieť. Krídla mu trčia von, je schopný sa už nadýchnuť čerstvého vzduchu. Z húsenice cez zakuklenie sa stáva
- Motýľ – narástli mu krásne farebné krídla, vďaka ktorým môže vzlietnuť do kraja, kde srdce rozpráva a autenticita žije.
Samozrejme, môžeme zotrvávať aj dlhšie v tej tme, keď sa nám ešte zdá, že by silné lúče slniečka naše oko nezvládlo. Môžeme si to MYSLIEŤ. Život nás tak či tak donúti ten kút černoty zanechať. Keď sami potrebný krok nespravíme, duša sa cez telo musí prejaviť. Rôzne zdravotné problémy nás zavedú buď k našej skutočnej bytosti tu na Zemi, alebo budeme musieť odísť do ďalších dimenzií, keďže sme tú našu životnú lekciu nezvládli a sme nepostúpili do ďalšieho ročníka.
Moje ego bolo tiež strašne silné a musela prísť poriadne ťažká skúška, aby som sa nakoniec pokorila. Teraz už som vďačná chorobám, veď bez ich prejavení sa by som sa nedokázala vymaniť zo zvierania môjho srdca od bolesti. Teda už vieš, ktorý smer som si vybrala: namiesto zbláznenia sa v tej nekonečnej tme som si pootvorila dvierka na mojej kukle a nesmelo som sa podívala do Svetla. Teším sa mojej odvahe stať sa motýľom, ktorý teraz môže povzbudiť aj ďalšie hanblivo či bojácne vykukujúce bytôstky z temného lesa, aby kráčali ďalej, aj keď zatiaľ nevedia, čo na nich čaká – tu je ukrytá DôVERA v Život samotný cez Vesmírne Zákony.
Dvere možností treba otvoriť, inak Svetlo do tmy vojsť nemôže. Aj keď strach je silný vodca (kým mu dávame svoju moc do rúk), predsa zažitím toho najhoršieho sa človek prebudí. Ani mňa nenechal život odísť. Počula som jeho hlas, aby som sa vzchopila, lebo tu mám ešte plno práce. Budem musieť pomáhať ľuďom stať sa silnejším. A tak sa to aj presne deje. Ďakujem, Život….
Avšak: kto sa aj v bráne smrti bojí, neprestáva sa obávať a strachovať, je zbabelý. Aj to je ale rozhodnutie. Keď niekto trvá na tom, aby ho aj pri konci svojej pozemskej cesty viedlo ego…. však aj ďalší život existuje…. možno sa vtedy poučí a sa rozhodne múdrejšie. Príležitostí je dosť a je iba na nás, s ktorou stranou budeme koketovať ďalej: ostávame v mysli alebo sa už odvážime rozmýšľať svojim srdcom…. budeme na seba príliš tvrdí, prísni v perfekcionizme, alebo svojej duši dáme zelenú prejaviť sa naplno.
Ja som si Život vybrala v jeho plnej farebnosti.
Povedala som si: “Ok, Život. Vyhral si nad mojim egom. Ostávam TU žiť odteraz život taký, že by sa moja každá jedna bunka stále tešila a bola spokojná s mojimi rozhodnutiami. Nechávam sa viesť mojim vnútorným hlasom. Nebudem ho chcieť za každú cenu prekonať a si MYSLIEŤ, že sa TO donekonečna dá. Teraz už viem: niet nad prírodnými zákonmi. Nech príde, čo má prísť…. prestávam sa stotožňovať s egom…. áno, poučila som sa: pokyny srdca ego prekonať dlhodobo nedokáže.”
Cítila som jednu vec naisto: od tejto chvíle sa ničoho nebojím a ma nikto na svete nedokáže zastaviť pri mojich snoch. Keď sa ku mne moje vnútro ozve, mu uverím a ten pokyn s trpezlivosťou splním.
Cítila som v sebe silu, ktorá moje krídla naviedla k vyslobodeniu sa z okovy minulých zranení. Ponechala som na nich, že by sa otvorili. Zverila som sa na Život. A dobre som spravila. Začali sa mi postupne ukazovať tie cesty, ktoré som predtým kvôli egu nemohla vidieť: čistá láska, úcta jeden k druhému, vďačnosť za samotný Život a za to, že môžem poznať svojho Dvojplameňa…. všetky možnosti k posunu vo mne vyvolali pokoru k Sebe, k Nemu aj k Životu.
Zmenila som sa a postupne sa mením ďalej. Máme šancu, len či sa jej schopíme…. Všetko je o našom rozhodnutí, ibaže je rozdiel, z ktorej pozície sa do neho pustíme: vedie nás ego alebo už srdce.
Nebojme sa vykuknúť z kukle a uzrieť ten farebný svet aj zhora. Nadhľad nám umožní VIDIEŤ VIAC.
K tomu, aby sme lepšie videli, niekedy také veci treba NAVŽDY zanechať, ktoré sme NIKDY NECHCELI. Bez týchto odľahčení ale nevzlietneme. Ostaneme na Zemi a vidieť INAK bude navždy iba túžbou, nie realitou. Niekedy tlačíme na seba egom, CHCEME vzlietnuť z pozície obete alebo kata a nejde nám nijak pochopiť a pustiť presvedčenie, že jedine odľahčene nás krídlo unesie. Až z výšky budeme vidieť na zemi to, čo za rohom stále bolo, len kvôli nízkej perspektívy sme ho zahliadnuť nemohli. Z výšky máme možnosť uvidieť oveľa viac z celku, ktorá v podstate tam stále bola, JE, aj bude.
- Len či si DOVOLÍME uzrieť VIAC?
- Len či sa ODHODLÁME vystrieť krídla a zanechať tú “bezpečnú” ulitu za sebou?
Zvýši sa naša DôVERA a ODVAHA RISKOVAŤ EGO natoľko, že vykukneme z tej samoty, ktorá nás už tlačí, predsa len rozprestrieme pomaličky krídla a sa POZRIEME z výšky na celý svet, aby sme z neho uvideli väčšiu časť naraz?
Hľadať ten “istý” projekt a bezpečné vyžitie všetkého racionálne (teda cez ego) sa dá, len sa neoplatí. Cez rácio nikdy nedôjdeme k nášmu skutočnému poslaniu.
Jedine, keď si vystrieme krídla a prvýkrát vzlietneme, prídeme k tej skúsenosti, že my vieme lietať. Nie predtým. A jedine z toho nadhľadu sa nám objaví celok, ktorý sme predtým nemohli vidieť. Opačne NIKDY.
Tu prichádzajú nápady, ktoré nás nadchnú a šajnu nemáme, ako z jeho uskutočnenia vyžijeme, ale už CÍTIME, že MUSÍME kráčať tým smerom. Priťahuje nás niečo a vedie. Za rohom (čiže za riskom nášho ega) nás čaká zázrak. Len tam treba dôjsť. Letom sa tam premiestnime rýchlejšie a ľahšie, bez menej prekážok, aj s väčšou slobodou a voľnosťou.
Stále sa dá dosiahnuť vyšší existenčný level, no pred každým schodom musíme vystúpiť o jeden stupienok vyššie. Na tom istom stupni nenájdeme iný život.
Moje nadšenie ukazuje ten správny smer. Nenájdeme ho ale v mysli, hocijak dlho budeme hľadať. Môže prísť jedine v uvoľnení sa z kukle po tom, čo sme riskli pád a celý náš život sme dali do rúk vyššej moci (než ego má).
Cez racio sa nedá navigovať Život, iba prežívanie. Buď nás vedie chcenie alebo náš skutočný sen. Splnenie sna dosiahneme POMOCOU racia, nie ale vďaka nemu. POCITY ukazujú ten najlepší smer a tam sa máme odvážiť vydať. Dobré rozhodnutia stále prichádzajú cez prvotnú myšlienku.
Muž potrebuje dôveru ženy. On v sebe prirodzenú dôveru nemá. Má ju v sebe žena, ktorá ho k cieli práve cez tú dôveru dovedie. Takéto prepojenie ale v období húsenice nie je možné. Jedine vzlietnutím obidvoch nad racionalitu dôjdu k svojmu vnútornému vedeniu. A jedine tam je možná spolupráca medzi mužom a ženou. Predtým nie. Predtým je iba boj o post lepšieho. Tu už neexistuje žiadny lepší alebo horší. Je iba spolupatričnosť, lebo obidvaja nielen MYSLIA, ale aj VEDIA a CÍTIA: jeden bez druhého nie je úplný, aj keď môže byť celistvý, mať v sebe zladené mužsko-ženské energie, sám nedokáže to, čo spoločnými silami dvaja, keď majú ten istý smer. Nie vedľa seba, oddelene chodia, ale žijú jeden pre druhého, spoločne. Taká je cesta Dvojplameňov.
Ak nezískam skúsenosť, túžby ma budú prenasledovať do konca môjho života. Keď ich nesplním, celý život budem nespokojný s otáznikom v hlave: “Čo by bolo, keby….?”
Kým teda som? Som tým, čo svetu dám.
Cesta muža je tá, aby sa odvážil a sa mohol ukázať svetu – aj svojej partnerke. Primerane svojej autenticity je pochopiteľný pre ženy. Nech sa žiadny muž nečuduje, keď nemá svoje srdce otvorené, rozpráva iba cez rozum a žena ho tak nechápe. Ani nemôže. Ona CÍTI (aj keď “iba” podvedome) jeho obmedzenosť, a vie, nakoľko je k nej úprimný. Podľa toho on dostáva reakciu. Spokojná žena sa narodí pri celému Človeku odovzdanom mužovi. Biorobot nech neočakáva od partnerky jej úplnú odovzdanosť smerom k nemu, keď sa ani on neodovzdal na 100% svojim snom.
Keď on začne hľadať ženu k sebe, so 45%-nou radosťou k životu nestretne HOTOVÚ Ženu (naopak to platí tak isto, samozrejme). Takýmto postojom s ním ona môže byť šťastná len na tých 45%, nie viac. Ona sa cíti ženou pri ňom od toho, že jej umožní pochopiť ho, môže sa mu odovzdať, tým aj ho načúvať a si všímať, milovať a dôverovať. V ktorom vzťahu si to muž nepripustí, ani ona si nie je schopná dovoliť byť šťastnou a uvoľnenou, trápi sa a nemá šancu žiť Ženu v plnosti. Závisia od seba (v dobrom slova zmysle). Aj keď sami žiť už vedia a takýto vzťah už nie je o ego-lipnutí, predsa prirodzená závislosť, ktorá potrebuje zdieľanie svojho vnútra jeden druhému, cez ktorý si navzájom pomáhajú, figuruje. Nedá sa spojiť s človekom, ktorý je neprístupný. Je to jednoducho nonsens aj logické pravidlo.
Jedine cez prevzatie ZODPOVEDNOSTI na seba za celého Človeka ako spirituálnu bytosť sa dostane každý z nich k sebe a zároveň aj jeden k druhému. Bez toho sa vzťah nemôže nazývať vzťahom. Maximálne vedľa-žitím. A tým sú na celej škále života v sebaklame.
Všimnime si, ktorý muž má skvelý vzťah…. ten, ktorý je OTVORENÝ celou svojou dušou k žene, ktorú miluje, alebo ten, kde sa žije iba na hladine bez hĺbky? Bez úprimnej dôvery je blízkosť nemožná. Žena sa nemá ku komu pripojiť, keď muž nepozná aj svoje tienisté vnútro, nevie, že môže robiť aj chyby, že dokonalosť nutná nie je, ba práve zraniteľnosť sa cení.
Nie je možné skutočne ŽIŤ, kým dušu nenecháme prejaviť sa. Budeme sa len klamať, kým nám telo neukáže DOSŤ a nedá nám ultimátum: “Buď sa zmeníš, alebo zomrieš.”
Kým on neriskne svoje celé vnútro, neukáže sa nahý a nesprístupní celú svoju dušu svetu, nemôže byť istý ani v žene, či ho naozaj miluje a či si ona spojenie s ním myslí vážne. Veď necíti. Bez citlivosti len myslieť dokáže a lásku vysvetliť mozgom sa nedá. Aj keď pre neho rozprestrieť krídla znamená RISKNÚŤ svoje srdce a tento krok je jeho najväčšou nočnou morou, bez toho kroku slobodný NIKDY nebude. Bez risknutia svojej celej duše on nepríde na to, či ho partnerka v skutku miluje alebo nie. Stále bude na pochybách.
Ženina prirodzená potreba je prepojiť sa s milovaným mužom (aj mužova, samozrejme, len on túto svoju potrebu necíti až tak jednoznačne, ako ona, kým svoje srdce drží pod zámkom), ale ak nemá s kým, zo vzťahu odchádza…. ledaže by sa znásilnila ona sama sebou a by sa vzdala ona svojej duše tiež – v takých prípadoch sa potom objavujú ženské problémy (cysty, myóm, zrasty na vaječníkoch, spadnutá maternica, endometrióza atď.).
Tak si vyberme…. možnosti sú stále a čas tak či tak prejde. Náš celý život stojí na tomto jednom jedinom ROZHODNUTÍ: DOVOLÍME si žiť život celistvý v slobode a láske alebo nie?
“Poletím.” – povedala húsenička.
Všetci sa smiali.
Všetci – okrem motýľov….”
okh.
–———–————–—–
Rada vám všetkým na ceste svojho sebaspoznávania, naďalej pomôžem v rozšifrovaní svojho vnútra. Veď V TOM SOM DOMA – pre vás.
S úctou a rešpektom.
Nájdeš ma tu:
0903858930, harmonia.andy@gmail.com,
fb: https://www.facebook.com/okharmony1
Možnosti výberu našej komunikácie:
- buď cez fb chat
- telefonicky
- videohovorom alebo
- osobne v okolí KE
Ďakujem ti, že si tu bol/a so mnou. Pridaj sa aj na budúce.
S láskou k tebe: Andy
Priprav sa na Nový Život. Lebo: NEBO sa začína na ZEMI. TERAZ.
