Nezabudnime na podstatu bytia: ŽIVOT JE ZMENA A JEDINE ZMENA JE TRVALÁ, nič iné. Znamená to, že buď PLYNIEME aj my SPOLU so Životom, alebo v ňom USTRNIEME. Iná možnosť proste neexistuje. Buď si UVEDOMÍME, že aj my sa meníme postupne, aj náš partner, a VZŤAH je o tom, či plynieme aj MY spolu s tou ZMENOU, ktorá tak či tak nastane a JE, alebo sa zastavíme a vzťah sa vďaka tomu ukončí.
…. On sa rozhodol nedať sa do vzťahu na 100% kvôli svojim predchádzajúcim skúsenostiam s partnerkami a silným putom s matkou, ktorá ho varovala pred sklamaním, veď aj ona žila bez partnera skoro celý život, nech je OPATRNÝ – a on tie matkine slová zobral pekne k srdci…. až tak silno, že stratil v ňom seba a svoje POCITY.
Ja, s mojou vetou hneď na začiatku nášho stretnutia “Neviem, či by som ešte dokázala a vedela s niekým spolu žiť.”, som ho ako keby v tomto jeho nastavení byť vo vzťahu iba na 55%, aj udržať “chcela” (samozrejme, sa to dialo nevedome a nedávala som tomu vtedy žiadny dôraz), keďže uveril tomu, že keď ja neviem, či by som sa dobre cítila ešte spolu s niekým denno-denne, tak sa predsa nemôže oddať, aby sa potom nesklamal (opatrnosť vďaka putu s matkou), keď sa vo mne táto neistota nezmení (a má to LOGICKY vysvetlené, s čím sa v podstate “ukľudnil”, lebo mal “pravdu” a mohol v tej svojej “pravde” ďalej pokračovať).
Lenže môj POHĽAD a POCIT sa zmenil, čo sa SPOLUŽITIA S NÍM týkalo – a dosť rýchlo. Hneď, ako sme začali spolu žiť, som VEDELA, že TO JE TO, na čo som CELÝ ŽIVOT ČAKALA: ŽIŤ S NÍM A PRÁVE S NÍM A NIE S INÝM.
On ale tomu nebol schopný uveriť. Aj povedal: “Neveril som tomu, že v živote ešte nájdem lásku.” Táto veta bola pochybnosť v ňom o tom, či naozaj môže milovať a prejavovať svoje city ku mne. Nedošlo mu iba to, že som ja svoju pochybnosť ohľadom spolužitia s niekým vyslovila ešte predtým, než sme spolu vôbec začali žiť. Akonáhle sa táto zmena udiala v mojom živote, som mu jednoznačne povedala, ako veľmi sa teším jeho prítomnosti a stále som presne takéto spolutvorenie hľadala. Nedokázal tomu uveriť. Ostala mu v hlave moja prvá veta (už vtedy dávno neaktuálna, iba v jeho hlave kvôli tým svojim podvedomým programom, ktoré nechcel uvidieť) a VYKROČIŤ ĎALEJ bola pre neho nočná mora práve kvôli tým jeho strachom a podvedomým nátlakom vyhovieť matke, nerobiť jej naprieky, veď toľkokrát ju už ranil a si nezaslúži žiadne neslušné zaobchádzanie sa s ňou, veď bola JEDINÁ ŽENA v jeho živote, ktorá VŽDY STÁLA PRI ŇOM. Jasne, že takéto nevedomé nastavenie v ňom evokuje strach DôVEROVAŤ INÝM ŽENÁM – a to partnerka jednoznačne cíti a žiadny vzťah mu nemôže ani vyjsť, kým SA NEUVIDÍ AJ VO SVOJEJ HĹBKE. Preto ani FAKTU, že LÁSKU NAŠIEL, neMOHOL uveriť (nebol na to vnútorne pripravený).
Na druhej strane ani ja som v ňom vlastne vtedy neverila, že tú svoju pochybnosť o nájdení lásky dokáže pustiť, veď tlakom na neho k tejto zmene som vyžarovala pravý opak toho, čo som dosiahnuť chcela (samozrejme, aj to sa dialo všetko nevedome). Keďže ZODPOVEDNOSŤ som ako keby vybrala z jeho rúk a sa chcela za neho ROZHODNÚŤ ja sama, ukazovala som mu len to, ako strach mám z jeho neschopnosti prekonať a pustiť svoju minulosť. Túto moju pochybnosť v sebe som si vtedy ani ja nevšimla.
Možno niekedy na začiatku vášho vzťahu si aj ty vyslovila niečo, čo partnerovi utkvelo v pamäti až natoľko, že sa riadi podľa toho celý čas a nie je schopný POCHOPIŤ, že TO UŽ BOLO a TERAZ NIE JE AKTUÁLNE.
Napr.: ja som pred našim stretnutím sa s ním žila rok sama. Keď sme sa začali stretávať, úprimne som mu povedala, čo VTEDY (!!!!) vo mne bolo: “Neviem, či by som dokázala a vedela s niekým ešte spolu žiť.” S touto mojou vetou sa On nedokázal vysporiadať, aj keď mi neskôr už bolo úplne jasné, že s ním chcem prežiť môj celý život a je mi najlepšie na svete v tom spojení, v ktorom sme boli. Nevedel uveriť tomu, že sa tá ZMENA a UISTENIE SA vo mne udialo. Nedokázal žiť v prítomnosti a sa POZRIEŤ na to, čo sa práve TERAZ deje…. ten strach v ňom, že sa predsa len vrátim k tej mojej neistote, či by mi nebolo lepšie samej a ho pošlem preč, ho uchvátil a nepodarilo sa mu celý čas, čo som ho vlastne presviedčala, aby uveril zmene vo mne a tomu, že som si ISTÁ toho, čo sa vo mne nachádza (teda, že s ním mi je dobre a oveľa lepšie, než samej a k tomu stavu sa už nehodlám vrátiť sa), ho držalo, frustrovalo a zastavovalo postupovať ďalej, bližšie ku mne.
Vo mne tá jeho nedôvera vo mne, samozrejme, vyvolalo pocit oddelenosti od neho a tak nakoniec som ho práve KVôLI TEJ NEDôVERE V ŇOM (čo on nechcel uvidieť), musela poslať preč…. (chápete tú dokonalú súhru našich duší?….)
Týmto mojim činom sa v ňom len potvrdilo to, čoho sa bál: rozmyslím si časom naše spolužitie a ho aj tak pošlem preč. Nevidel ale PODSTATU: “Prečo sa to malo udiať?”
Keby nežil v minulosti a dokázal by PLYNÚŤ prítomnosťou, nemal by UZAVRETÉ SRDCE a by mi DôVEROVAL, lebo dobre vedel vo svojom srdci, že BY mohol, KEBY si dokázal dôverovať aj on SVOJMU VNÚTRU (a nie slovám svojej matky v detstve), by mu bolo celkom jasné, že ho MILUJEM a už VIEM, čo chcem: nežiť sama, ale s ním, lebo som priebežne, vďaka nášmu spolužitiu prišla na to, aká som NAPLNENÁ jeho prítomnosťou a neprajem si nič iné na svete, než žiť s ním, nie tak, ako som sa toho na začiatku nášho vzťahu tej akcii bála, keďže moje manželstvo tiež nevydržalo a kým sa on v mojom živote neobjavil, nežila som s iným mužom, veď som tak jednoznačne ani raz necítila ÚPLNOSŤ pri nikom inom, než pri ňom.
Možno by stačilo….
- Možno by stačilo trošku sa ZAMYSLIEŤ nad tými našimi predsavzatiami, presvedčeniami a podvedomými programami, POZASTAVIŤ SA a SA PRISTIHNÚŤ pri našich najväčších STRACHOCH, ktoré nás zastavujú opäť DôVEROVAŤ – Životu, druhým, Sebe (ako duši, nie ako egu).
- Možno by stačilo tak málo, aby sme mohli byť dvaja SPOLU šťastní – jediné objatie samého seba v momente, keď práve nie sme v pocite vlastnej dôležitosti (egu), ale keď sme náhle POCÍTILI našu dušu.
- Možno by stačila iba SEBALÁSKA, ktorá nám dodá inšpiráciu DOVOLIŤ SI MILOVAŤ AJ INÝCH a nemať tak obrovské POCHYBNOSTI v skutočnej LÁSKE.
- Možno by stačili iba VYPOVEDANÉ SLOVÁ nášho vnútra, ktoré nás doteraz nepustili k našej HĹBKE.
- Možno by stačilo PRIJAŤ NAŠU MINULOSŤ.
- Možno by stačilo UVIDIEŤ v sebe tú nenávisť voči druhému pohlaviu a očakávanie, aby sa chovalo tak, ako BY podľa nás malo.
- Možno by stačilo POZRIEŤ SA DO SEBA, prečo, kedy a kvôli čomu vzniklo ZANEVRETIE voči ženám (mužom, ak sme ženami).
- Možno by stačilo prijať naše detstvo spolu s tým, že nebolo celkom dokonalé, a skutočnosť, že matka nám nedala adekvátny VZOR ŽENY alebo otec VZOR MUŽA, ešte neznamená, že my to nedokážeme tiež, keď NAŠICH RODIČOV SPOLU S ICH “NEDOKONALOSŤAMI” PRIJMEME (a tu nemyslím prijať ich hlavou, ale celou našou bytosťou – objať ich a sa im poďakovať za to, že nám dali život a ŽIJEME presne tak, ako, so všetkým, čo JE, BOLO, aj BUDE).
- Možno by stačilo iba RISKNÚŤ SI SKUTOČNE ŽIŤ….
okh.
——————-–
Rada vám všetkým, vedomým aj hľadajúcim sa, naďalej pomôžem v rozšifrovaní svojho vnútra. Veď V TOM SOM DOMA – pre vás.
S úctou a rešpektom.
Nájdeš ma tu:
0903858930, harmonia.andy@gmail.com,
fb: https://www.facebook.com/okharmony1
Možnosti výberu našej komunikácie:
- buď cez fb chat
- telefonicky
- videohovorom alebo
- osobne v okolí KE
Ďakujem ti, že si tu bol/a so mnou. Pridaj sa aj na budúce.
S láskou k tebe: Andy
Priprav sa na Nový Život. Lebo: NEBO sa začína na ZEMI. TERAZ.
