Partnerský vzťah je jeden z pozemských fenoménov, ktorého možnosť žiť je daný každému človeku. Je na nás, ako si s týmto obrovským darom naložíme.
Sú rôzne aspekty využitia ho, ale aj využívania nie práve pozitívne pre obe strany. My sa rozhodujeme, ktorú z nich si zvolíme:
- sme v partnerskom vzťahu celý život – šťastne
- sme v partnerskom vzťahu celý život – nešťastne
- určitú časť nášho života naplňuje (najčastejšie nevedomý) partnerský vzťah, až kým sa nezačne transformačný proces uvedomovania sa v jednom z nich – vtedy sa partneri buď rozídu kvôli nezhodnutia sa ich dvoch vibrácií alebo sa na túto cestu posunu sa vyberú obidvaja a ostávajú spolu v stále väčšej a hlbšej láske
- ostávajú single s veľkou prevahou ega v nich a hlásia, akí sú oni skvelí a preto s nimi nemá odvahu nikto žiť, neexistuje človek, ktorý by ich silu vedel zniesť a sa im vyrovnal…. neukazujúc, ale veeeeľmi hrdí sú za túto ich silu (vnútornú tvrdosť), nevediac a si neuvedomujúc, aké silné ľútostivé ego z nich zároveň rozpráva (cítime tu tú súťaživosť hneď, však?….)
- rozhodnú sa radšej byť samotárom, než si priznať, že kvôli nezvládnutému strachu z bezpodmienečnej lásky, sile, ktorá by pokorila ich ego, ak by nabrali dostatočnú odvahu prepustiť vedenie a moc ega duši cez srdce, radšej ostanú sami – namiesto toho si povedia iba, že došli k záveru, že oni sú proste samotári (cítime tú slabosť, menejcennosť a nedôveru v sebe a v Život aj tu, však?….)
Ak sa dvaja milujúci rozhodnú tvoriť spoločne, vydali sa na nikdy nekončiacu vedomú cestu transformácie ich osobnosti, ruka v ruke s Jednotou, ktorú v sebe už cítia, nabrali odvahu pozrieť sa na svoje temné stránky a vnímajú potrebu postaviť sa sami za seba a dostať sa do levelu sebavedomej samostatnosti, sebalásky a tým aj bezpodmienečnej lásky k svetu (nerozprávam tu o druhom extréme, kde zo sebca sa stane tak isto sebec, ibaže cez duchovnú sféru – slniečkár či duchovný egoista).
Ak ale jeden z nich utečie zo vzťahu kvôli nezvládnutiu svojho vnútorného dieťaťa, ktorému nedáva zatiaľ šancu vyrásť, zapríčiní jednak druhému, a tak aj svojej nezrelej osobnosti obrovskú (aj vnútornú) bolesť. Samozrejme, ak toto zrkadlenie znamená pre druhého iba taktiež vyrásť do sebavedomého a zdravého, celistvého ženstva či mužstva a si dotyčný tento dar z nebies si všimne, rád na sebe popracuje. Ak je ešte v egu, je nám jasné, že obviňovanie partnera nebude náhodou.
Každopádne ale VEDOMÉ PARTNERSTVO je o oboch bytostiach, ktorí sa samovoľne rozhodli v objatí kráčať vedľa sebou vo svojich životoch.
Opakom tohoto ideálneho stavu je práve odlúčenie sa od seba, najčastejšie kvôli ego-boja, kde partneri, aj keď milujúci, nezvládnu svoje nahé ego pred druhou osobou a sa utiahnu či uzavrú vedome do seba. Zneprístupnia tým druhému svoje srdce a ich takýmto spôsobom nevedome trestajú za to, že ich UVIDELI, veď oni na takéto úprimné a jednoznačné odhalenie pripravení ešte neboli. Vinia druhého za to, že nemôžu aj naďalej hrať s nimi tú ich obvyklú podvedomú hru, k čomu sú si zvyknutí. Poznajú niečo, čo im doteraz vo vzťahoch vychádzalo, mohli sa v nich chovať nezrelo a nakŕmovať svoje ego cez využívanie partnera. Jasne, že oni to tak nikdy nevideli. Prišiel ale vedomý partner, ktorý pre svoje otvorené srdce odhalil tú ich detinskú hru, ale ich ego naďalej chce mať svoju pravdu a viesť ich za nos, a preto ešte silnejšie bojujú teraz už aj z trucu, preto ego začne hrať ďalej, aby mohlo byť ľutované a obdivované za svoju vynaliezavosť a pripravenosť v ochrane svojho majiteľa (skôr by som povedala: v pokračovaní tej podvedomej hre využívaním nevedomosti človeka, ktorého má v moci a on si to ešte stále nevšíma): začína obviňovať druhého za to, že v nich tie zranenia nielenže pohladkal, ale oni skoro rovno vykrvácali. Ešteže bol im na pomoci ten ich stály podvedomý program, ktorý ich nasmeroval k tomu, aby niežeby sa pozreli na tú ich ranu a príčinu, prečo krváca, ale že by chytro zakryli nejakým čím rýchlejším obväzom, len že by tá rana nebola pre nich viditeľná. Bolesť im nevadí, veď strieknu na ňu tú sebaľútosť a citovú uzavretosť a rana zrazu ako keby ani nebola. Jupppiii….
Faaaakt? Náhle zmizla? Kam?….
Až tak veľmi svojmu egu veríme, že nevieme a zabudneme, že ak si zranenie a bolesť nevyliečime naozaj, zázrakom zmiznú? Hmmmm…. zaujímavý postoj hehe 😀
No ale poďme za radom, čo sa tu vlastne deje – ako sa stane z nevedomého človeka plne vedomá a láskavá bytosť s otvoreným srdiečkom?
- Narodí sa bábätko čistučké, jemné, nevinné a zdravé.
- Ak sa zraní a niečo mu zapríčiní bolesť, najčastejšie počujeme: “Neplač, veď si silný chlap.” alebo “Aaaale, veď kto ťa takú frflošku bude mať rád?” – prvé také momenty toho, ako keby nám rovno povedali: “Necíť nič, to sa nepatrí, počúvaj mamku a buď poslušný/-á.” – a dieťatko vykoná, čo mu ten ich Boh/Bohyňa (rodič) krásnym hlasom, ktorému dôverujú z celého srdca, prikázala. Nastalo zranenie, ktoré nebolo uzdravené pochopením a láskou, ale utlmené “nevinným” slovom. Dieťa je teda NAUČENÉ, ako radšej nechcieť skutočný problém UVIDIEŤ a lepšie je si zaklamať KVôLI rýchlejšiemu uzavretiu nastanej situácii – podvedomý program našitý na mieru k nezabudnutiu do konca života -, než sa vyplakať úprimne a zahojiť vedome tú otvorenú ranu.
- Dieťa si prežíva svoj život v nevedomí o/od tejto svojej ranky, ktorá sa zväčšuje každým jedným dotykom, vďaka ktorým tá iluzórna ochrana okolo nej je stále hrubšia, obaľuje sa samo radšej tvrdým pancierom, než že by aj trošililnku opäť zabolela.
- Zvyklo si na to, že sa k nemu treba chovať tak, aby ho to zranenie nebolelo. Mamka dodržuje tento “nádherný” program, veď ona ho priviedla k tomuto presvedčeniu. Vyžaduje to ale aj od ostatných presne takýmto chovaním sa k nemu, aké ho naučila jeho Bohyňa. Puto medzi nimi teda je natoľko silné, nakoľko a dokedy dieťa ešte verí v tej od nej naučenej ochrane svojej rany.
- Dieťa fyzicky vyrastie a celý čas žije v tej svojej nevedomosti celkom pokojne, rana z detstva už nekrváca, je zalepená, znecitlivená a neviditeľná až natoľko hrubou vrstvou klamstva a neúprimnosti, že ani nevie, čo znamená ÚPRIMNOSŤ a AKO CÍTIŤ BOLESŤ.
- Keďže podvedome ten, na výzor dospelý človek, vyžaruje zo seba naučené praktiky, ako sa s ním zaobchádzať opatrne a na oplátku sa on k nim bude chovať slušne, takáto podvedomá hra a podmienená láska aj funguje nejakú tú dobu, kým tá druhá strana si tiež nechce všímať ten citový chlad v ňom, veď tak isto je slabá a naučená jej Bohmi k tej istej podvedomej hre. Super…. veď sa takto dá pokojne žiť! – MYSLÍ SI. Zatiaľ šajnu nemá, ako v ňom po celom tele už hnisá tá zo začiatku malilinká ranka pod tou hmlou nevedomosti.
- Sem-tam niekto trošilinku náhodne do neho udrie, on vyšle signál nedotknuteľnosti, ten dotyčný ho berie a hnisavá rana je opäť neviditeľná. Nebolí ešte natoľko, že by si ju mal vôbec niekto všímať a dá sa ešte skryť pod povrch už časom toho zhrubnutého panciera temnoty okolo srdca. Zvykol si na svoju bolesť-nebolesť. Nevšíma si ju. Necíti už.
- Zrazu do jeho života vstúpi človiečik, ktorý tiež mal pllllno takých ukrytých nevedomostí, ale už si ich pekne postupne za radom odkryl, pozrel sa na nich a uvidel, aké hnisavé tie rany už boli, nabral odvahu vôbec si ich aj cez svoj strach odhaliť, pohľadal skutočné liečivo na nich, preto čas a láska ich zahojili, uzdravili. Ukazuje mu tie svoje už skoro neviditeľné rany a spolu si začínajú všímať aj tie jeho. On, keď ho začne všetko bolieť, ako sa tam zrazu dostane čerstvý vzduch, ranu ako sa len dá, tak rýchlo opäť zakryje. Usmeje sa v nádeji na druhého, že si nevšimol žiadne nedokonalosti na ňom a si MYSLÍ, že môže tak isto ďalej žiť v tej svojej nevedomosti o svojom detskom zranení. Nechce na to myslieť už a zotrvá vo svojich doteraz poznaných programoch naďalej.
- Lenže…. druhá strana nemôže nevidieť tú ranu a začne v nej šprtať, nech sa naozaj vylieči, aby sa nemusel chrániť vkuse pred ďalším podobným nebezpečenstvom, aké pozažíval, keď bol ešte malý. Začne mu ukazovať tie jeho hnisy pod pokrievkou klamstiev. Ale on sa na nich nechce pozrieť, preto začne nenávidieť druhého a obviňovať ho za to, že ho to bolí. On sa z tej celej, už teraz zapáchajúcej rany chce vyliezť bez bolesti a vinu dáva na druhého: on je príčinou jeho bolestí. Nevidí ešte koreň všetkého, lebo nechce.
- Čím ďalej sa odkrývajú jeho zranenia všade po tele a v duši, tým viac ho bolia a je nahnevaný o to silnejšie na toho – už teraz – nepriateľa, ktorý zo začiatku, kým mu neukazoval tie jeho nevyliečené rany, bol dokonalým človekom. Akonáhle mu začal otvárať za radom tie vidieť nechcené svoje temnoty, sa stával väčším a väčším nepriateľom pre neho. Zatiaľ v tých najsilnejších bolestiach hnisania si nechce všimnúť, že mu ten človek pomáha skutočne sa z tých zranení vyliečiť – navždy, aby už neostala ani omrvinka tých znecitlivených častí v ňom. Dobre vie, ako ho celé telo bolí, ale aj to, že ak ten hlboký vedomý zákrok vydrží, sa uzdraví, ako aj on. Ukazuje mu cez seba, že sa to dá: aj on sám si ich postupne poodkrýval, pozrel sa do tých bolestí a aj keď ho veľmi boleli, zaťal si zuby a cez tie strachy z liečenia sa proste oddal svojim citom, vydržal ten prechodný a najsilnejší interval plaču, nechal vyplaviť sa na povrch všetky tie hnisavé slzy a tým, že ich odkryl, pozrel sa na nich a dal im jemné liečenie, už nepotreboval ďalej schovávať ich pod názvom “uzavreté srdce”, veď ho vyliečeného nemuselo chrániť už nič a teraz môže s radosťou pomáhať aj ostatným svojimi vedomosťami a vedomým bytím. On sa ale sústredí zatiaľ iba na novo vzniknutú bolesť a vidí v ňom krutého, necitlivého a protivného, nespravodlivého votrelca, v žiadnom prípade nie pomocníka.
- Odošle ho teda so svojim správaním sa a neprávnymi urážkami od seba ďaleko preč. Ten ho ale sleduje z diaľky, ako zápasí so sebou a chce opätovne podľa tých svojich známych techník ešte stále radšej zakryť tie rany, ktoré sú mu teraz už viditeľne hnisajúce, a predsa si ešte stále MYSLÍ, že ak ich pekne a starostlivo zakryje, zabudne na nich opäť, než sa na nich úprimne pozrieť. Lenže sa už návrat dajak neudeje. Silou-mocou skúša pozakrývať všetky svoje temnoty, videl z nich už ale dostatočne veľa k tomu, že by sa na nich nedalo nijak zabudnúť.
- Zakryté hoci sú všetky tak, ako predtým, nie sú pre ostatných nevedomých hneď aj viditeľné, on o nich už ale VIE. Sú síce zakryté pred zrakom ostatných nevidomých, pred tou jednou bytosťou ich už nijak nevie skryť. Dokonca ani sám pred sebou, nech sa snaží akokoľvek.
- Rany boli odhalené a už nikdy odteraz nemôžu byť zabudnuté a stratené do nevedomia, ako predtým. Preto skôr či neskôr v tom svojom hneve na človeka, ktorý mu otvoril oči, začína sledovať svoje pocity: čo cíti a vďaka čomu. Jasne, že ten hnev v ňom je zatiaľ väčší, než on sám a preto s tým “liečiteľom” nekomunikuje otvorene, vo svojej hĺbke ale začína CÍTIŤ aj napriek tých veľkých bolestí a životných skúšok náznaky zlepšenia sa. Začína VNÍMAŤ menšie bolesti z odhalenia svojich zranení. Všíma si, keď sa na tie rany lepšie pozrie, ako keby menej hnisu z nich vychádzalo, aj keď ho bolia oveľa viac, než dokým neboli odkryté. Vidí ale maličkú ZMENU lepšenia sa oproti tých najhorších bolestí.
- Ten jeho “nepriateľ” sa z poza kríkov tiež teší spolu s ním, aj keď si ho on nenávidí v sebe ešte. Čím sa ale viac a viac vyčisťujú jeho rany, tým častejšie si spomenie na toho citlivého pomocníka, ktorého považoval neprávom za najväčšieho nepriateľa vo svojom živote. Zablesknú mu hlavou jeho žiarivé oči čím ďalej, tým častejšie. Aj keď sa nechce ukázať, ako pekne sa čistí a sa uzdravuje vďaka nemu, on ho veľmi dobre vidí celú tú dobu. Vie, že zatiaľ nie je pripravený a nevie, ako mu má za toto odhalenie poďakovať. Veď nikdy vo svojom živote nezažil takú úprimnú pomoc od nikoho, ani od svojich rodičov, ktorých za Bohov dovtedy, kým sa s ním nestretol, považoval.
- Odvahu v sebe ešte nenašiel prísť k svojim rodičom a ukázať nezalepené telíčko rôznymi náplasťami z detstva krížom-krážom. Nevie, ako by zareagovali na to, že on sa opovážil vyraziť a ísť po inej ceste, než čo mu ukázali a naučili oni. Bojí sa ich reakcií a preto sa schováva pred nimi aj naďalej a sa hrá na hru naučenú, lebo si MYSLÍ, že “musí”, nemôže sa ukázať s otvoreným srdcom a im vysloviť, že miluje osobu a je jej vďačný za uzdravenie sa z tých stálych bolestí, ktoré tí jeho Bohovia považovali za normálne a on dlhú dobu tiež si veľmi prial, aby aj ten dobrosrdečný nepoznaný človiečik hral radšej podľa tej jeho naučenej podvedomej hre – “normálne”.
- Je zúfalý, lebo rany sa mu pekne hoja a on vôbec nevie, AKO sa ukázať s uzdraveným telom pred svojimi Bohmi. Cíti, ako keby ostal sám, úplne sám, veď má zviazané ruky: nepúšťa ho tá jeho nevedomosť (ego) pokročiť ďalej, bližšie ani k svojim Bohom, ani k tej osobe-pomocníčke. Veľmi dobre vie, že by sa už teraz musel znovuzrodený, úplne odhalený vyjsť pred nich a jeho Bohom sa priznať, akú silu v sebe že nejakú dobu CÍTI, ktorú predtým, kým sa skrýval, nemal, prišiel na to, že sám je strojcom svojho šťastia a nového života, odpútava sa od tých ich podvedomých programov a pretrhol to prednedávnom ešte neviditeľné puto medzi ním a nimi a sa dal na svoju vlastnú Cestu Života, a ešte k tomu prišiel na to, ako veľmi miluje toho najbližšieho človeka vo svojom živote, ktorého kruto odohnal od seba, keď si si MYSLEL, že mu chce iba ešte viac ublížiť.
- Od tej doby uplynulo veľa času a vidí sa zvonka, z nadhľadu, je mu zreteľné, že sa jeho rany a neviditeľné, ukryté bolesti uzdravili jedine vďaka Tej bytosti, ale teraz ona je už ďaleko a možno iného lieči tak, ako vtedy jeho. “Možno ten druhý ho tak škaredo a nesúcitne nevystrčil zo svojho života na úplný okraj priepasti, ako práve ja. A možno sa zladili natoľko v tej ich zdravej citlivosti, že na mňa, stvrdnutého chladného sebca dávno zabudla. Dúfam ale, že do tej mnou pripravenej hlbokej jamy nespadla. Začínam CÍTIŤ v sebe tú VĎAČNOSŤ, o ktorej som donedávna nič nevedel, dokonca ju považoval za najväčšiu a najzbytočnejšiu hlúposť na svete. Začínam sa OTVÁRAŤ vo svojom srdiečku a chápať, čo to za bytosť ku mne anno prišla, akú cenu pre mňa mala a ja som si to nieže nevšimol, ešte ju zhadzoval, keď ona mi iba svojou láskou pomáhala otvoriť sa tiež k takej istej láske, ktorú vedela, že je možné pocítiť, len som jej vtedy ešte neveril.”
- “Teraz už veľmi dobre VIEM, čo mi tým svojim otvoreným, bezprostredným postojom ukazovala…. ale je preč…. ďaleko odo mňa….” – šajnu nemá, že celý čas bol z tej diaľky sledovaný, preciťovaný, nehnevá sa na neho, ako si to on MYSLÍ a len a len na jeho čistý a jasný hlas lásky čaká, kým naberie ODVAHU nebáť sa ani nehanbiť ukázať mu a celému svetu, že sa uzdravil. Srdce má už opäť dostatočne otvorené a sa nebojí žiť Nový Život, dokonca práveže je hrdý na seba a by sa tešil, keby s osobou, ktorej – už teraz vie -, že najviac na svete záležalo, aby sa uzdravil, mohol tráviť celý svoj život.
- Nutkanie svojho vnútra nenechá ale na jeho zodpovedné rozhodnutie dlho čakať, veď sa už VIDÍ. Napriek svojim naučeným a nezabudnutým strachom vo svojej hĺbke, sa dokáže premôcť cez svoju myseľ a vykričí do sveta: “Láska, ĎAKUJEM.”
- Ona ten hlas spozná a s otvorenou náručou ho objíme navždy.
- Láska Lásku našla a vďačnosť a úcta v nich ožila.
Nie je to rozprávka, moji milí, ale CESTA MOŽNOSTI UZDRAVENIA SA z nevedomosti do citlivého, sebavedomého človeka, ktorý sa uvedommil a má príležitosť žiť Seba spoločne so svojim Partnerom Duše v úplnosti a bezpodmienečnej láske.
Aj keď tento proces otvárania sa k srdcu je pre ego veľmi bolestivý (ego sa drží silou-mocou pri svojich už známych programoch a presvedčeniach), vývoj uzdravenia sa nenechá na seba dlho čakať a odvážnych ocení láskou a slobodou.
Prajem každému odvážlivcovi šťastný a pokojný Život.
okh.
————————–
V tomto procese Tvojej premeny ti pomôžem, ak mi napíšeš či zavoláš…. dohodneme sa na termíne nám obom vhodnom a na podmienkach našej konzultácie:
0903858930, harmonia.andy@gmail.com,
fb: https://www.facebook.com/okharmony1
S láskou k vám: Andy
