Zo začiatku našej vedomej cesty k sebapoznaniu stačí, ak sa aspoň trošilinku niekedy pozastavíme nad sebou a si položíme otázky:
- Čo sa to vo mne deje?
- Prečo cítim/necítim Seba?
- Čo mi môj vnútorný hlas chce dať najavo?
- Počujem Ho vôbec?
- Počúvam Ho dostatočne?
- Som vnímavý voči sebe či sa nechám riadiť ešte stále cez moje ego?
- Kto ma vedie?
- Mám zo seba dobrý pocit alebo by som mal to moje vnútro lepšie počúvať? Veď veľmi dobre viem, že prepojenie sa s Vesmírom (Energiou, Bohom, Zdrojom, Vyšším Ja….) funguje, aj keď som to ja osobne nezažil a uveriť tomu nehodlám bez dostatočných a hmatateľných dôkazov.
- Nemal by som sa pozastaviť nad sebou a začať vnímať tie dobré rady prichádzajúce ku mne zvnútra?
- Či kvôli potrebe dôkazov ostávam radšej v hlave a sa nepohnem z miesta?
Ak niekedy v našom živote sme si položili nejakú otázku týkajúcu sa nášho vnútorného hlasu a prišla nám odpoveď cez srdce, tak vieme, o čom dvojplamene sú – o POCITE SPOLUPATRIČNOSTI.
Dvojplamenná cesta nás učí – a nakoniec aj naučí – počúvať sa. Nemyslím tým cez ego, ale počuť úprimný prejav svojej duše cez srdce a myšlienky.
Kým sme emočne uzavretí kvôli nespracovaným zraneniam z minulosti, potrebujeme ROZMÝŠĽAŤ nad týmto vzťahom. Logicky nám toto hlboké a žiadnym spôsobom nepretrhnuteľné puto nijak nedáva zmysel.
Hlavou riešiť srdce?….
…. hehe, tak čo na to mám povedať? Proste ja to fakt nechápem, ako sa dá. Ale…. skúšam sa naozaj často vžiť do situácie tej strany, ktorá okolo srdca má kilometrovú bariéru nie z papiera, ani nie z diamantu (čo je najtvrdší minerál na Zemi, predsa by Svetlo skoro preniklo celú tú jeho tvrdosť), ale rovno z hrdzavého železa, ktoré síce priesvitné nie je, predsa veľa nechýba k tomu, že by sa cez neho dostalo to Svetlo dnu pod tú vrstvu plnú ťažkého odpadu. Vyzerá na nepreniknuteľného, predsa tak, ale tak málo by stačilo k tomu, že by sme sa cez ne k srdcu dostali. Okovy by opadali ľahko, KEBY sme si DOVOLILI pozrieť sa na ten už neaktuálny obal okolo.
Každý z nás sa skôr či neskôr musí pozrieť zoči voči so samým sebou, hlavne, ak si jeho duša vybrala na tento život preniknúť cez zázraky dvojplamenného puta. Môžeme sa chrániť pred blízkosťou, ako len chceme, Život nás nepustí uniknúť sám pred Sebou.
Neexistuje dokonalejšia verzia spoznať aj svoje vnútro a otvoriť sa úplne všetkému na tomto svete, než pozrieť sa do svojej duše cez oči svojho dvojplameňa. Ak sa TO udeje, už niet úniku. Síce sa nám na chvíľku môže ZDAŤ, akí sme šikovní, vynaliezaví a prefíkaní…. prekabátili sme hneď celý Vesmír…. hehe, ego si svoju hruď môže v túto milisekundu poriadne vyduť – no nie na dlho. Šajnu nemá, čo všetko ešte na neho čaká hneď za rohom….
V momente, keď je najviac namyslené, ako sa len dá byť, príde pre neho facka v podobe poriadne studenej sprchy, aby sa dostatočne schladilo. Ak mu táto životná skúška ešte stále nestačila, Vesmír má pre neho prichystanú aj ďalšiu lekciu, a poriadne drsnú, ktorá ho už neminie…. teda už neminie jeho stvrdnuté srdce – prebije ten akože na výzor superzáchranný obal, predsa tak krehký, že by sme si nikdy NEMYSLELI, ako ľahúčko sa dá dostať k tomu jemnému stredu v nás, čo prežije aj tie najťažšie skúšky pri našom dvojčati duše.
Kým nás Život poriadne nepreskúša vo forme emočných faciek, že by sme ďalej nikdy nechceli unikať sami pred Sebou, skúšky budú prichádzať. Zo začiatku, samozrejme, iba také menšie – upozorňovacie. Ak ale tieto miernejšie našu pozornosť minú, nevyhneme sa drsnejším úderom. Je na nás, ako dlho sa hodláme skrývať v tej našej ulite, mysliac si, že sme tam v bezpečí a chránení. Pred Životom? Že by práve ON nás nevidel?…. Hahahahaha….
Ale nech si to MYSLÍME, kým vládzeme niesť tú strašne ťažkú emočnú ťarchu.
Ak nás skúšky nakoniec predsa len zlomia, dostaneme konečne ten DôKAZ, bez ktorého sme nechceli za nič na svete uveriť, že srdce MUSÍME otvoriť.
Dvojplameň je nekompromisný. Cítia to hráči obidvoch strán.
Ak sme spoznali Seba, môže sa Cesta medzi tými dvoma bývalými bojkošmi premostiť. Až keď sa spoznali, si začínajú aj vedome pomáhať. Doteraz si duše pomáhali bojom medzi dvoma egami, kým obidvaja nespadli na kolená a si neuvedomili potrebu priznať sa k pokore k Sebe, k Životu, k Vesmíru a tým k dôvere vo svojej duši – aj v duši toho druhého.
Po zdĺhavom boji o moc sa pozrú do očí, keď v sebe obidvaja pocítia vďačnosť tomu druhému a tým zároveň Sebe. Uvidia svoje egá a prvýkrát v živote sa poďakujú aj im za to, že SÚ, existujú a slúžia. Vtedy sa cez srdcia ich duše v dvoch telách môžu spojiť opäť v jeden celok, ako vtedy, keď sa „stratili“ jeden pred druhým kvôli začatiu tejto hry na víťaza a porazeného, kde nikto nemôže vyhrať sám, iba obidvaja SPOLU.
Boj konečne medzi nimi došiel ku koncu a oni vyčerpane a zároveň uvoľnene, v úplnom pokoji a v znovuobjavenej bezpodmienečnej láske môžu zažiť v náručí jeden druhého to dlho očakávané naplnenie. Ich duše sa prepoja do nekončiacej úcty, mieru, slobody a lásky. Ich život sa v tento moment zmenil k nepoznaniu – dve celistvé bytosti sa spojili do úplnosti lásky, ktorá by nikdy nevznikla bez súperenia ich ega.
Ďakujeme, ego, že si.
okh.
—————–
Ak ťa moc ega nepustí a nevieš si zatiaľ ani predstaviť, AKO z toho strachu a bezmoci von, SOM TU PRE TEBA.
Píš, volaj:
0903858930, harmonia.andy@gmail.com, fb: https://www.facebook.com/okharmony1
Andy
