Vzťah NIKDY nemôže mať krízu. Prečo sa to tak myslí a čo sa deje vtedy, keď sa vo vzťahu necítime dobre, kľudne, uspokojujúco? Povieme si teraz.
…. kto predošlú vetu počúvaním čítal, tak už pozná odpoveď. Ak nie, prečítaj ju ešte raz: “Čo sa deje vtedy, keď sa vo vzťahu necítime dobre, kľudne, uspokojujúco?”
Vzťah sa necíti dobre?
Či tá žena alebo ten muž vo vzťahu?….
Nie vzťah sa necíti dobre, však?
PREČO máme ten pocit, ako keby sa kríza vzťahu nás netýkala? Ako keby sa to dialo mimo nás?
Človek je vychýlený zo svojho stredu. Vzorce a podvedomé programy ho cez racionálnu myseľ ovládli a si to v čase nevšimol. Vykoľajilo ho niečo z toho, čoho sa chcel držať, ale pocítil nesprávnosť tohto lipnutia, predsa ale na tom zatiaľ zmeniť nič nie je ochotný a už vôbec nie odhodlaný. Chce sa držať naďalej toho svojho nesprávneho presvedčenia. Môže:
- kým ho to bude baviť a
- kým buď si on sám nepripustí potrebu zmeny,
- alebo ho sám Život nedokope k tomu kroku – VYKONAŤ, USKUTOČNIŤ to, čo aj CÍTI, že má.
Na vzťahu sa nedá pracovať. Je to debilita (prepáčte za slovo, ktorí ste sa nad tým pohoršili, ale proste to tak je). Vzťah sa nedá sa zmeniť. Dá sa pracovať na človeku samotnom vo vzťahu, ale nie na vzťahu ako takom.
V kríze je človek. Nikdy nie vzťah.
Pocit krízy vo vzťahu je iba príznakom a zrkadlom chovania sa samotných ľudí v ňom. Zmení sa SÁM PO zmene človeka v ňom.
Pravda je taká, že nie sme ochotní pozrieť sa zoči-voči výzvam života. Nechceme pracovať na tých našich úlohách, ktoré nám Život do cesty dáva ako lekciu, ktorú máme zvládnuť ako ďalšiu z milión nasledujúcich skúšok ešte v tomto našom fyzickom prejave bytia na Zemi.
Tu sa iba identita, s ktorou sme sa stotožnili, dostala na križovatku pravdy a odvahy. Otázkou ostáva iba, či na nej zmeníme potrebné.
Možno, že kariéru máme viesť iným smerom. Možno, že sa pracovne máme posunúť ďalej či zmeniť zamestnanie. Možno sa náš pohľad na výchovu detí dostal do slepej uličky. Alebo naša energia, s ktorou sme zle zaobchádzali, vypovedáva svoju platnosť. Proste naše vedomie sa potrebuje posunúť sa vyššiu frekvenciu. K tomuto posunu len z našich ustálených myšlienok treba opustiť a sa nad nimi pozastaviť: nakoľko a či vôbec sú ešte platné u nás aj naďalej alebo ich je na čase prepísať.
Život nás iba učí stále viac a viac odobrať z tých našich sebeckých predstáv, dokopáva nás niekedy menej bolestivo, inokedy dosť kruto k ľahkosti a voľnosti samotného BYTIA, ktoré je vedené niečím vyšším, než kým si MYSLÍME, že sme. On nás iba chce doviesť k uvedomeniu si toho, že my nie sme naša myseľ. Tá nám iba pomáha. Je nástrojom k preloženiu hlasu nás ako duše do tohto hmotného sveta, aby sme ju počuli a už mali konečne odvahu podľa nej sa riadiť.
Sme dušou v hmotnom prejave – pochopme tento fakt…. a precíťme sa v tomto duchovno-fyzickom svete.
Ak niekto skočil do vody alebo spadol do nej a vidíme, že potrebuje pomoc, lebo sa topí, tak náš inštinkt nás prirodzene vedie k pomoci mu tak, aby sme ho zachránili spôsobom pre neho vhodným, zároveň ale si všímame aj to, aby sme sa popri tej pomoci druhému neutopili spolu s ním aj my. Teda sme bdelí a sa nenecháme stiahnuť pod vodu, len aby sme s tým človekom za každú cenu mohli ostať. Bolo by to iba lipnutie na ňom, ktorým podvedomím nastavením keď sa riadime, sa nikam nedostaneme. K tomu, aby sa obidvaja zachránili, musia spolupracovať aj v tej vode, kde sa tápu. Keď jeden druhého stiahne pod hladinu, nemusí z nich nikto prežiť. Ale ak pre druhého sme tam, aby sa nás chytil, keď on sám chce, môžu vyjsť na breh obidvaja – buď spolu alebo zvlášť, no stále budú môcť ďalej žiť a bude im lepšie, než keby sa v nestabilite navzájom “pošliapali”. Breh je už bezpečnejší prístav pre stavanie spoločného hniezda, než ostať v tej vode, kde pevnosť je veľmi otázna.
Stále je tu aj možnosť postaviť si dom každý zvlášť, ak ich duše necítia patriť spolu pod jednu strechu. Nemôžeme sa na nikoho za ten jeho pocit a rozhodnutie hnevať – je to normálne. Pomohli sme mu, ale naše cesty sa potom, čo sa dostaneme na breh, rozídu. Alebo v inom prípade sa držia za ruky aj naďalej, ak sa chytiť tej pomocnej ruky druhého vo vode považovali za príjemný pocit.
Niekedy nevieme, kam nás zavedie nahota našej duše a podpora partnera celou našou dušou. Naše vedomie sa tak či tak posunie do vyššieho levelu. Pocítime spokojnosť a vďačnosť za ďalšiu skúsenosť, cez ktorú sme sa viac spoznali.
Vzťahy sú rôzne: niekde sa po vlastnej kríze cesta partnerov oddelí, inokedy ich to k sebe ešte viac priblíži. Každopádne sa vďaka nim naučíme plynúť Životom, poradiť si s takýmito situáciami a byť v úcte k dušiam, ktorí nám pomáhajú dostať sa vibračne vyššie, nech to končí akokoľvek.
Sme tu, aby sme si v tomto hmotnom svete uvedomili potrebu nášho ega ako nástroja, vďaka ktorému jednoznačnejšie vieme a cítime, kým v skutočnosti sme. Dovtedy budeme dostávať skúšky od Života, kým sa nenaučíme mu za to v stabilnej láske poďakovať. V takomto pokojnom rozpoložení si už nepovieme na druhého, že rozbíja vzťah, kde sme sa cítili pohodlne, ale sa mu poďakujeme, že nám odzrkadlí naše spohodlnenie sa v ňom. Druhý nám iba ukazuje, že je čas sa pohnúť ďalej, dostať sa ešte bližšie k sebe samotnému a tým prehĺbiť aj spoločný vzťah k ešte väčšej ľahkosti, slobode a láske, aby sme sa približovali k bezpodmienečnosti a k tej Univerzálnej, nádhernej Láske Všetkého.
K takejto nádhernej ceste životom nám prajem príjemné pochopenie seba samého.
okh.
Ako sa dá prijať partnera, ktorý sa ocitol v nečinnosti?
Rada Ťa na ceste vzťahov a sebapoznávania usmerním v rozšifrovaní svojho vnútra, a dostaneš odpovede na otázky typu: „Ako….?“, „Prečo….?“, „Kedy….?“ atď.
Veď V TOM SOM DOMA – pre Teba.
S úctou a rešpektom.
Nájdeš ma tu:
0903858930, harmonia.andy@gmail.com,
fb: https://www.facebook.com/okharmony1
Možnosti výberu našej komunikácie:
- buď cez fb chat
- telefonicky
- videohovorom alebo
- osobne v okolí KE
Ďakujem ti, že si tu bol/a so mnou. Pridaj sa aj na budúce.
S láskou k tebe: Andy
Priprav sa na Nový Život. Lebo: NEBO sa začína na ZEMI. TERAZ.
