Trestáš sa a tým aj mňa alebo Miluješ sa a tým aj mňa?

Trestáš sa a tým aj mňa alebo Miluješ sa a tým aj mňa?

Partnerský vzťah je jeden z pozemských fenoménov, ktorého možnosť žiť je daný každému človeku. Je na nás, ako si s týmto obrovským darom naložíme.

Sú rôzne aspekty využitia ho, ale aj využívania nie práve pozitívne pre obe strany. My sa rozhodujeme, ktorú z nich si zvolíme: 

  1. sme v partnerskom vzťahu celý život – šťastne 
  2. sme v partnerskom vzťahu celý život – nešťastne 
  3. určitú časť nášho života naplňuje (najčastejšie nevedomý) partnerský vzťah, až kým sa nezačne transformačný proces uvedomovania sa v jednom z nich – vtedy sa partneri buď rozídu kvôli nezhodnutia sa ich dvoch vibrácií alebo sa na túto cestu posunu sa vyberú obidvaja a ostávajú spolu v stále väčšej a hlbšej láske 
  4. ostávajú single s veľkou prevahou ega v nich a hlásia, akí sú oni skvelí a preto s nimi nemá odvahu nikto žiť, neexistuje človek, ktorý by ich silu vedel zniesť a sa im vyrovnal…. neukazujúc, ale veeeeľmi hrdí sú za túto ich silu (vnútornú tvrdosť), nevediac a si neuvedomujúc, aké silné ľútostivé ego z nich zároveň rozpráva (cítime tu tú súťaživosť hneď, však?….) 
  5. rozhodnú sa radšej byť samotárom, než si priznať, že kvôli nezvládnutému strachu z bezpodmienečnej lásky, sile, ktorá by pokorila ich ego, ak by nabrali dostatočnú odvahu prepustiť vedenie a moc ega duši cez srdce, radšej ostanú sami – namiesto toho si povedia iba, že došli k záveru, že oni sú proste samotári (cítime tú slabosť, menejcennosť a nedôveru v sebe a v Život aj tu, však?….) 

Ak sa dvaja milujúci rozhodnú tvoriť spoločne, vydali sa na nikdy nekončiacu vedomú cestu transformácie ich osobnosti, ruka v ruke s Jednotou, ktorú v sebe už cítia, nabrali odvahu pozrieť sa na svoje temné stránky a vnímajú potrebu postaviť sa sami za seba a dostať sa do levelu sebavedomej samostatnosti, sebalásky a tým aj bezpodmienečnej lásky k svetu (nerozprávam tu o druhom extréme, kde zo sebca sa stane tak isto sebec, ibaže cez duchovnú sféru – slniečkár či duchovný egoista). 

Ak ale jeden z nich utečie zo vzťahu kvôli nezvládnutiu svojho vnútorného dieťaťa, ktorému nedáva zatiaľ šancu vyrásť, zapríčiní jednak druhému, a tak aj svojej nezrelej osobnosti obrovskú (aj vnútornú) bolesť. Samozrejme, ak toto zrkadlenie znamená pre druhého iba taktiež vyrásť do sebavedomého a zdravého, celistvého ženstva či mužstva a si dotyčný tento dar z nebies si všimne, rád na sebe popracuje. Ak je ešte v egu, je nám jasné, že obviňovanie partnera nebude náhodou. 

Každopádne ale VEDOMÉ PARTNERSTVO je o oboch bytostiach, ktorí sa samovoľne rozhodli v objatí kráčať vedľa sebou vo svojich životoch. 

Opakom tohoto ideálneho stavu je práve odlúčenie sa od seba, najčastejšie kvôli ego-boja, kde partneri, aj keď milujúci, nezvládnu svoje nahé ego pred druhou osobou a sa utiahnu či uzavrú vedome do seba. Zneprístupnia tým druhému svoje srdce a ich takýmto spôsobom nevedome trestajú za to, že ich UVIDELI, veď oni na takéto úprimné a jednoznačné odhalenie pripravení ešte neboli. Vinia druhého za to, že nemôžu aj naďalej hrať s nimi tú ich obvyklú podvedomú hru, k čomu sú si zvyknutí. Poznajú niečo, čo im doteraz vo vzťahoch vychádzalo, mohli sa v nich chovať nezrelo a nakŕmovať svoje ego cez využívanie partnera. Jasne, že oni to tak nikdy nevideli. Prišiel ale vedomý partner, ktorý pre svoje otvorené srdce odhalil tú ich detinskú hru, ale ich ego naďalej chce mať svoju pravdu a viesť ich za nos, a preto ešte silnejšie bojujú teraz už aj z trucu, preto ego začne hrať ďalej, aby mohlo byť ľutované a obdivované za svoju vynaliezavosť a pripravenosť v ochrane svojho majiteľa (skôr by som povedala: v pokračovaní tej podvedomej hre využívaním nevedomosti človeka, ktorého má v moci a on si to ešte stále nevšíma): začína obviňovať druhého za to, že v nich tie zranenia nielenže pohladkal, ale oni skoro rovno vykrvácali. Ešteže bol im na pomoci ten ich stály podvedomý program, ktorý ich nasmeroval k tomu, aby niežeby sa pozreli na tú ich ranu a príčinu, prečo krváca, ale že by chytro zakryli nejakým čím rýchlejším obväzom, len že by tá rana nebola pre nich viditeľná. Bolesť im nevadí, veď strieknu na ňu tú sebaľútosť a citovú uzavretosť a rana zrazu ako keby ani nebola. Jupppiii….  

Faaaakt? Náhle zmizla? Kam?….

Až tak veľmi svojmu egu veríme, že nevieme a zabudneme, že ak si zranenie a bolesť nevyliečime naozaj, zázrakom zmiznú? Hmmmm…. zaujímavý postoj hehe 😀

No ale poďme za radom, čo sa tu vlastne deje – ako sa stane z nevedomého človeka plne vedomá a láskavá bytosť s otvoreným srdiečkom? 

  1. Narodí sa bábätko čistučké, jemné, nevinné a zdravé. 
  2. Ak sa zraní a niečo mu zapríčiní bolesť, najčastejšie počujeme: “Neplač, veď si silný chlap.” alebo “Aaaale, veď kto ťa takú frflošku bude mať rád?” – prvé také momenty toho, ako keby nám rovno povedali: “Necíť nič, to sa nepatrí, počúvaj mamku a buď poslušný/-á.” – a dieťatko vykoná, čo mu ten ich Boh/Bohyňa (rodič) krásnym hlasom, ktorému dôverujú z celého srdca, prikázala. Nastalo zranenie, ktoré nebolo uzdravené pochopením a láskou, ale utlmené “nevinným” slovom. Dieťa je teda NAUČENÉ, ako radšej nechcieť skutočný problém UVIDIEŤ a lepšie je si zaklamať KVôLI rýchlejšiemu uzavretiu nastanej situácii – podvedomý program našitý na mieru k nezabudnutiu do konca života -, než sa vyplakať úprimne a zahojiť vedome tú otvorenú ranu. 
  3. Dieťa si prežíva svoj život v nevedomí o/od tejto svojej ranky, ktorá sa zväčšuje každým jedným dotykom, vďaka ktorým tá iluzórna ochrana okolo nej je stále hrubšia, obaľuje sa samo radšej tvrdým pancierom, než že by aj trošililnku opäť zabolela.  
  4. Zvyklo si na to, že sa k nemu treba chovať tak, aby ho to zranenie nebolelo. Mamka dodržuje tento “nádherný” program, veď ona ho priviedla k tomuto presvedčeniu. Vyžaduje to ale aj od ostatných presne takýmto chovaním sa k nemu, aké ho naučila jeho Bohyňa. Puto medzi nimi teda je natoľko silné, nakoľko a dokedy dieťa ešte verí v tej od nej naučenej ochrane svojej rany. 
  5. Dieťa fyzicky vyrastie a celý čas žije v tej svojej nevedomosti celkom pokojne, rana z detstva už nekrváca, je zalepená, znecitlivená a neviditeľná až natoľko hrubou vrstvou klamstva a neúprimnosti, že ani nevie, čo znamená ÚPRIMNOSŤ a AKO CÍTIŤ BOLESŤ.
  6. Keďže podvedome ten, na výzor dospelý človek, vyžaruje zo seba naučené praktiky, ako sa s ním zaobchádzať opatrne a na oplátku sa on k nim bude chovať slušne, takáto podvedomá hra a podmienená láska aj funguje nejakú tú dobu, kým tá druhá strana si tiež nechce všímať ten citový chlad v ňom, veď tak isto je slabá a naučená jej Bohmi k tej istej podvedomej hre. Super…. veď sa takto dá pokojne žiť! – MYSLÍ SI. Zatiaľ šajnu nemá, ako v ňom po celom tele už hnisá tá zo začiatku malilinká ranka pod tou hmlou nevedomosti.  
  7. Sem-tam niekto trošilinku náhodne do neho udrie, on vyšle signál nedotknuteľnosti, ten dotyčný ho berie a hnisavá rana je opäť neviditeľná. Nebolí ešte natoľko, že by si ju mal vôbec niekto všímať a dá sa ešte skryť pod povrch už časom toho zhrubnutého panciera temnoty okolo srdca. Zvykol si na svoju bolesť-nebolesť. Nevšíma si ju. Necíti už.
  8. Zrazu do jeho života vstúpi človiečik, ktorý tiež mal pllllno takých ukrytých nevedomostí, ale už si ich pekne postupne za radom odkryl, pozrel sa na nich a uvidel, aké hnisavé tie rany už boli, nabral odvahu vôbec si ich aj cez svoj strach odhaliť, pohľadal skutočné liečivo na nich, preto čas a láska ich zahojili, uzdravili. Ukazuje mu tie svoje už skoro neviditeľné rany a spolu si začínajú všímať aj tie jeho. On, keď ho začne všetko bolieť, ako sa tam zrazu dostane čerstvý vzduch, ranu ako sa len dá, tak rýchlo opäť zakryje. Usmeje sa v nádeji na druhého, že si nevšimol žiadne nedokonalosti na ňom a si MYSLÍ, že môže tak isto ďalej žiť v tej svojej nevedomosti o svojom detskom zranení. Nechce na to myslieť už a zotrvá vo svojich doteraz poznaných programoch naďalej. 
  9. Lenže…. druhá strana nemôže nevidieť tú ranu a začne v nej šprtať, nech sa naozaj vylieči, aby sa nemusel chrániť vkuse pred ďalším podobným nebezpečenstvom, aké pozažíval, keď bol ešte malý. Začne mu ukazovať tie jeho hnisy pod pokrievkou klamstiev. Ale on sa na nich nechce pozrieť, preto začne nenávidieť druhého a obviňovať ho za to, že ho to bolí. On sa z tej celej, už teraz zapáchajúcej rany chce vyliezť bez bolesti a vinu dáva na druhého: on je príčinou jeho bolestí. Nevidí ešte koreň všetkého, lebo nechce. 
  10. Čím ďalej sa odkrývajú jeho zranenia všade po tele a v duši, tým viac ho bolia a je nahnevaný o to silnejšie na toho – už teraz – nepriateľa, ktorý zo začiatku, kým mu neukazoval tie jeho nevyliečené rany, bol dokonalým človekom. Akonáhle mu začal otvárať za radom tie vidieť nechcené svoje temnoty, sa stával väčším a väčším nepriateľom pre neho. Zatiaľ v tých najsilnejších bolestiach hnisania si nechce všimnúť, že mu ten človek pomáha skutočne sa z tých zranení vyliečiť – navždy, aby už neostala ani omrvinka tých znecitlivených častí v ňom. Dobre vie, ako ho celé telo bolí, ale aj to, že ak ten hlboký vedomý zákrok vydrží, sa uzdraví, ako aj on. Ukazuje mu cez seba, že sa to dá: aj on sám si ich  postupne poodkrýval, pozrel sa do tých bolestí a aj keď ho veľmi boleli, zaťal si zuby a cez tie strachy z liečenia sa proste oddal svojim citom, vydržal ten prechodný a najsilnejší interval plaču, nechal vyplaviť sa na povrch všetky tie hnisavé slzy a tým, že ich odkryl, pozrel sa na nich a dal im jemné liečenie, už nepotreboval ďalej schovávať ich pod názvom “uzavreté srdce”, veď ho vyliečeného nemuselo chrániť už nič a teraz môže s radosťou pomáhať aj ostatným svojimi vedomosťami a vedomým bytím. On sa ale sústredí zatiaľ iba na novo vzniknutú bolesť a vidí v ňom krutého, necitlivého a protivného, nespravodlivého votrelca, v žiadnom prípade nie pomocníka. 
  11. Odošle ho teda so svojim správaním sa a neprávnymi urážkami od seba ďaleko preč. Ten ho ale sleduje z diaľky, ako zápasí so sebou a chce opätovne podľa tých svojich známych techník ešte stále radšej zakryť tie rany, ktoré sú mu teraz už viditeľne hnisajúce, a predsa si ešte stále MYSLÍ, že ak ich pekne a starostlivo zakryje, zabudne na nich opäť, než sa na nich úprimne pozrieť. Lenže sa už návrat dajak neudeje. Silou-mocou skúša pozakrývať všetky svoje temnoty, videl z nich už ale dostatočne veľa k tomu, že by sa na nich nedalo nijak zabudnúť.
  12. Zakryté hoci sú všetky tak, ako predtým, nie sú pre ostatných nevedomých hneď aj viditeľné, on o nich už ale VIE. Sú síce zakryté pred zrakom ostatných nevidomých, pred tou jednou bytosťou ich už nijak nevie skryť. Dokonca ani sám pred sebou, nech sa snaží akokoľvek. 
  13. Rany boli odhalené a už nikdy odteraz nemôžu byť zabudnuté a stratené do nevedomia, ako predtým. Preto skôr či neskôr v tom svojom hneve na človeka, ktorý mu otvoril oči, začína sledovať svoje pocity: čo cíti a vďaka čomu. Jasne, že ten hnev v ňom je zatiaľ väčší, než on sám a preto s tým “liečiteľom” nekomunikuje otvorene, vo svojej hĺbke ale začína CÍTIŤ aj napriek tých veľkých bolestí a životných skúšok náznaky zlepšenia sa. Začína VNÍMAŤ menšie bolesti z odhalenia svojich zranení. Všíma si, keď sa na tie rany lepšie pozrie, ako keby menej hnisu z nich vychádzalo, aj keď ho bolia oveľa viac, než dokým neboli odkryté. Vidí ale maličkú ZMENU lepšenia sa oproti tých najhorších bolestí. 
  14. Ten jeho “nepriateľ” sa z poza kríkov tiež teší spolu s ním, aj keď si ho on nenávidí v sebe ešte. Čím sa ale viac a viac vyčisťujú jeho rany, tým častejšie si spomenie na toho citlivého pomocníka, ktorého považoval neprávom za najväčšieho nepriateľa vo svojom živote. Zablesknú mu hlavou jeho žiarivé oči čím ďalej, tým častejšie. Aj keď sa nechce ukázať, ako pekne sa čistí a sa uzdravuje vďaka nemu, on ho veľmi dobre vidí celú tú dobu. Vie, že zatiaľ  nie je pripravený a nevie, ako mu má za toto odhalenie poďakovať. Veď nikdy vo svojom živote nezažil takú úprimnú pomoc od nikoho, ani od svojich rodičov, ktorých za Bohov dovtedy, kým sa s ním nestretol, považoval. 
  15. Odvahu v sebe ešte nenašiel prísť k svojim rodičom a ukázať nezalepené telíčko rôznymi náplasťami z detstva krížom-krážom. Nevie, ako by zareagovali na to, že on sa opovážil vyraziť a ísť po inej ceste, než čo mu ukázali a naučili oni. Bojí sa ich reakcií a preto sa schováva pred nimi aj naďalej a sa hrá na hru naučenú, lebo si MYSLÍ, že  “musí”, nemôže sa ukázať s otvoreným srdcom a im vysloviť, že miluje osobu a je jej vďačný za uzdravenie sa z tých stálych bolestí, ktoré tí jeho Bohovia považovali za normálne a on dlhú dobu tiež si veľmi prial, aby aj ten dobrosrdečný nepoznaný človiečik hral radšej podľa tej jeho naučenej podvedomej hre – “normálne”.
  16. Je zúfalý, lebo rany sa mu pekne hoja a on vôbec nevie, AKO sa ukázať s uzdraveným telom pred svojimi Bohmi. Cíti, ako keby ostal sám, úplne sám, veď má zviazané ruky: nepúšťa ho tá jeho nevedomosť (ego) pokročiť ďalej, bližšie ani k svojim Bohom, ani k tej osobe-pomocníčke. Veľmi dobre vie, že by sa už teraz musel znovuzrodený, úplne odhalený vyjsť pred nich a jeho Bohom sa priznať, akú silu v sebe že nejakú dobu CÍTI, ktorú predtým, kým sa skrýval, nemal, prišiel na to, že sám je strojcom svojho šťastia a nového života, odpútava sa od tých ich podvedomých programov a pretrhol to prednedávnom ešte neviditeľné puto medzi ním a nimi a sa dal na svoju vlastnú Cestu Života, a ešte k tomu prišiel na to, ako veľmi miluje toho najbližšieho človeka vo svojom živote, ktorého kruto odohnal od seba, keď si si MYSLEL, že mu chce iba ešte viac ublížiť. 
  17. Od tej doby uplynulo veľa času a vidí sa zvonka, z nadhľadu, je mu zreteľné, že sa jeho rany a neviditeľné, ukryté bolesti uzdravili jedine vďaka Tej bytosti, ale teraz ona je už ďaleko a možno iného lieči tak, ako vtedy jeho. “Možno ten druhý ho tak škaredo a nesúcitne nevystrčil zo svojho života na úplný okraj priepasti, ako práve ja. A možno sa zladili natoľko v tej ich zdravej citlivosti, že na mňa, stvrdnutého chladného sebca dávno zabudla. Dúfam ale, že do tej mnou pripravenej hlbokej jamy nespadla. Začínam CÍTIŤ v sebe tú VĎAČNOSŤ, o ktorej som donedávna nič nevedel, dokonca ju považoval za najväčšiu a najzbytočnejšiu hlúposť na svete. Začínam sa OTVÁRAŤ vo svojom srdiečku a chápať, čo to za bytosť ku mne anno prišla, akú cenu pre mňa mala a ja som si to nieže nevšimol, ešte ju zhadzoval, keď ona mi iba svojou láskou pomáhala otvoriť sa tiež k takej istej láske, ktorú vedela, že je možné pocítiť, len som jej vtedy ešte neveril.”
  18. “Teraz už veľmi dobre VIEM, čo mi tým svojim otvoreným, bezprostredným postojom ukazovala…. ale je preč…. ďaleko odo mňa….” – šajnu nemá, že celý čas bol z tej diaľky sledovaný, preciťovaný, nehnevá sa na neho, ako si to on MYSLÍ a len a len na jeho čistý a jasný hlas lásky čaká, kým naberie ODVAHU nebáť sa ani nehanbiť ukázať mu a celému svetu, že sa uzdravil. Srdce má už opäť dostatočne otvorené a sa nebojí žiť Nový Život, dokonca práveže je hrdý na seba a by sa tešil, keby s osobou, ktorej – už teraz vie -, že najviac na svete záležalo, aby sa uzdravil, mohol tráviť celý svoj život. 
  19. Nutkanie svojho vnútra nenechá ale na jeho zodpovedné rozhodnutie dlho čakať, veď sa už VIDÍ. Napriek svojim naučeným a nezabudnutým strachom vo svojej hĺbke, sa dokáže premôcť cez svoju myseľ a vykričí do sveta: “Láska, ĎAKUJEM.” 
  20. Ona ten hlas spozná a s otvorenou náručou ho objíme navždy. 
  21. Láska Lásku našla a vďačnosť a úcta v nich ožila. 

Nie je to rozprávka, moji milí, ale CESTA MOŽNOSTI UZDRAVENIA SA z nevedomosti do citlivého, sebavedomého človeka, ktorý sa uvedommil a má príležitosť žiť Seba spoločne so svojim Partnerom Duše v úplnosti a bezpodmienečnej láske.

Aj keď tento proces otvárania sa k srdcu je pre ego veľmi bolestivý (ego sa drží silou-mocou pri svojich už známych programoch a presvedčeniach), vývoj uzdravenia sa nenechá na seba dlho čakať a odvážnych ocení láskou a slobodou.  

Prajem každému odvážlivcovi šťastný a pokojný Život. 

okh. 

————————– 

V tomto procese Tvojej premeny ti pomôžem, ak mi napíšeš či zavoláš…. dohodneme sa na termíne nám obom vhodnom a na podmienkach našej konzultácie: 

0903858930, harmonia.andy@gmail.com,   

fb: https://www.facebook.com/okharmony1  

S láskou k vám: Andy  

 

 
🙂

Pridaj sa aj ty k téme 🙂

Dvojplamenný vzťah

Dvojplamenný vzťah

“Došiel/-la som.”, “Našiel/-la som ho/ju.”, “Konečne ho/ju poznám a vyhovuje mi vo všetkom, nedokážem mu/jej nič vytknúť, aj keby som chcel/-la.”, “Milujem ho/ju len preto, že je.” “Ďakujem.”

Nedokážeš s ním nebyť. Môžeš si robiť, čo chceš, už sa ho/jej nezbavíš. Nevieš, prečo, ale vieš, že ho/ju miluješ. Nie je skutočný dôvod. Ak už, tak sa sám/sama čuduješ, prečo ho/ju až tak cítiš, veď najradšej by si od neho/nej najrýchlejšie, ako sa dá, zdrhol/zdrhla – neskutočne ťa zrkadluje a tvoje ego neznáša, keď ho vidí niekto nahého. A predsa to nejde. Predsa ti chýba a predsa s ním/s ňou chceš byť. Keby sa dalo, tak stále a navždy…. 

Cítiš sa pri ňom/nej v bezpečí. Cítiš, že nikdy po ničom inom si netúžil/-la. Vnímaš na sebe ten pokojný pocit, keď si s ním/s ňou. Proste a jednoducho: si tam, kde si stále túžil/-la byť. Neťahá ťa už nič nikde inde, ku nikomu, inému. V čase odlúčenia si predstaviť nedokážeš, že by ťa niekto iný objal. Keď pomyslíš na milovanie s druhým človekom – máš z toho jedine husiu kožu, ale žiadny dobrý pocit. 

Keď práve to tiché obdobie máte, ti každý hovorí, že si nenormálny, keď ešte stále na neho/na ňu myslíš, veď tak veľmi ti ublížil/-la. Označujú ťa za nekompletného/-nú a ponúkajú ti tabletky na nervy či na prebratie sa zo sna, v čom žiješ. Ale ty VIEŠ, že to žiadny sen nie je. Ty vieš bez toho, že by si začal/-la vôbec niekomu potrebovať dokazovať, že to je “iba” HOLÁ PRAVDA medzi vami. Že len pri ňom/pri nej sa tak cítiš, ako stále si túžil/-la. Si spokojný/-á. Si šťastný/-á. 

Pri ňom/pri nej si sám/sama sebou. Všetko sa dá. Problémy neexistujú. Ak, tak ich vyriešite spoločne raz-dva. 

Deje sa všetko to, po čom si celý život túžil/-la. A zároveň robíš také veci, ktoré si si celý život nechcel/-la (aspoň podľa ega). Nieže len nechcel/-la, bol/bola si si istý/istá: “TO NIKDY.”. A aj tak spravíš. Nie pre neho/pre ňu. Len preto, lebo “musíš”. Ťahá ťa niečo veľmi silné, motivuje ťa smerom, ktorý si si NIKDY nechcel pripustiť – hlavou. Predsa sa cítiš dobre a vieš, že konáš správne. 

Rozmýšľaš celistvo. Prekvapuje ťa, koľkokrát ti príde na um a aj tak pri každej jednej myšlienke na Neho/na Ňu sa tešíš. Tá radosť sa ale nerovná eufórii. Si pokojný/-á. Si kľudný/-á.

Vieš, že si došiel/-la. Nevieš možno, kam, ale ten cieľ je istý. 

Cítiš v sebe mier. Vnímaš sa z nadhľadu a vidíš sa šťastným/šťastnou. Cítiš tú nekonečnosť a ticho, ktorými si sa náhle stal/-la. 

Stále vnímaš, ako keby ťa niečo viedlo. Niečo iné, než tvoja hlava. Jasne, že sa snažíš zariadiť sa podľa nej, veď nemôžeš sám/sama pred sebou zlyhať (kým sa snažíš stotožňovať sa aj naďalej s tvojou mysľou). Neprestajne ti ego hovorí: “Čo to vlastne robím?!!!! Veď ho/ju milujem. To by som nemal/-la. A už by som si vôbec nemal/-la pripustiť. Ale mi je dobre.” –  a bojuje v tebe ego za svoje zvyknuté slovo…. 

Keď sa ale opäť pozrieš do jeho/jej očí, vieš, že nikdy po žiadnych iných očiach si netúžil/-la. Odkedy sa len pamätáš, tieto oči si hľadal/-la. Sú nádherné. Sú najkrajšie, aké existujú na svete. Sú tie, do ktorých sa chceš pozerať celý zbytok tvojho života. Nedokážeš si iné ani predstaviť. Tieto jeho/jej oči sú práve tie, na ktoré nemôžeš zabudnúť. Do ktorých aj teraz chceš pozerať. Aj teraz…. aj teraz…. aj teraz…. a NAVŽDY…. 

Tešíš sa, keď sa môžete vidieť. Tešíš sa, keď spolu môžete tráviť čas. Tešíš sa, že môžete spolu byť. A sa tešíš, že tento “zázrak” práve vy môžete zažívať. Tešíš sa.

Viete, že MôŽETE povedať všetko jeden druhému. Môžete vysloviť presne TO, čo cítite, presne VTEDY, keď cítite a presne TAK, ako cítite. Nieže len môžete, ale “musíte”. Viete, že ten druhý vás neodsúdi. Viete, že ste V BEZPEČÍ. V takom obrovitánskom bezpečí, v akom ste nikdy neboli a celý život na ten pocit čakali. Viete, že ten druhý vás NIKDY neopustí. Dušou. Nikdy. NIKDY. Lebo to proste nie je možné. Nie preto, lebo ste si to sľúbili. Možno ste o tom ani nehovorili. Predsa VIETE. Viete tak NAISTO, ako ste doteraz v živote nič tak na milión percent ešte nevedeli. Viete, že ste stále SPOLU. A to aj v období odlúčenia sa od seba, v období najväčšieho ticha. Viete, že ste SPOLU, nech sa deje čokoľvek. Jednoducho TO VIETE. Lebo CÍTITE. A to vám stačí.  

Ten POCIT, ten hlboký vnútorný pocit vám vysvetlí všetko.

Preto nepotrebujete žiadne sľuby. Nepotrebujete nijaké uistenia. Nič nepotrebujete k tomu, aby ste vedeli, že PATRÍTE K SEBE. Len tak najjednoduchšie, ako sa len dá a zároveň aj najkomplikovanejšie, ako sa len dá: PATRÍTE K SEBE.  

Dôvod?…. neexistuje. Pre hlavu sa tento nekončiaci a nikdy ani nezačínajúci vzťah nemá vysvetlenie. Ak by si začal/-la vysvetľovať, nenachádzala by si k tomu potrebné slová. Nestačí povedať: “Lebo sa milujú.” Čo znamená milovať? Čo znamená ľúbiť? Čo znamená mať toho človeka nadmieru rád/rada? Takéto vyjadrenia nestačia. Nedokážeš toto puto sformulovať do slov či viet. Nedá sa. Len vieš, že ste pre seba – jeden pre druhého a druhý pre jedného. Pre nikoho iného. Ale pre vás dvoch áno. A len pre vás dvoch. Tam sa nezmestí nikto iný. Tam to miesto nieže je tabu, lebo si sa tak rozhodol/-la. To mieste je posvätné. To miesto medzi vami je…. nie je. Miesta je tam presne toľko, koľko vy dvaja potrebujete pre vás dvoch. Nikto sa tam nevmestí, nevojde. Toto miesto medzi vami je pre vás už navždy.  

Duše cítia. A to stačí. Aj keď hlava by niekedy rada vysvetlenie počula, no ho niet. Ona to celé proste neberie. Jednotu hlave nevysvetlíš. Jednota sa len vnútrom cítiť, vidieť a vedieť dá. Hlava nikdy nepochopí, o čom by si jej chcel/-la rozprávať. Môže len uveriť. Môže iba dôverovať Tebe a Vesmíru. V tomto prípade jej neostáva NIČ INÉ. Tu žiadna logika nefunguje. Môžeš ty chcieť nejak celé toto puto vysvetliť – nedá sa. Nedokážeš, nech si MYSLÍŠ o sebe, že práve ty budeš tou výnimkou, ktorému sa podarí…. nie, nebudeš.  

V čase odlúčenia sa od seba ťa rozum začne viesť a ťa možno aj chcieť ponavigovať k inému partnerovi/k inej partnerke. Dobre vieš ale, že s hocikým iným by si bol/-la, tú hĺbku by si so žiadnym iným partnerom/partnerkou necítil/-la. Preto vyskúšať sa dá všetko…. prečo nie…. zakázané nie je nič. Iba…. ak sa už počúvaš dostatočne, ťa do iného vzťahu už vnútro ani nepustí, lebo VIEŠ a preto nemusíš fyzicky zažiť situáciu, cez ktorú sa ti potvrdí tvoje cítenie. Zážitky potrebujeme zbierať dovtedy, kým sa nespojíme s našim vnútrom. Po takomto precitnutí sa už nás myseľ nevedie. Sme sami so sebou prepojení a preto všetko vieme bez toho, že by sme k tomu z vonkajšieho sveta potrebovali potvrdenie či dôkazy. Ak nás už ego nevedie, CEZ POCITY VŠETKO VIEME.  

Utiecť sa chvíľku dá. Len sa neoplatí.  

Utekať sám pred sebou? Prečo nie? Môžeš si skúsiť aj túto verziu bytia. Tak či tak ťa vnútro hodí k Pravde. Skôr či neskôr sa aj TVOJE EGO POKORÍ. Nemáš inú možnosť, aj keď si chceš dokázať, že TY budeš tou jednou jedinou výnimkou na svete. Hehe…. nepodarí sa ti.

Nakoniec dôjdeš k Sebe, kde klamstvo už neexistuje. Kde nič okrem Pravdy a Čistoty tvojej duše proste NIE JE. Pocítiš to Vedenie, ktoré ťa naviguje k Sebe. Vedomie, ktoré je večné. Stále TU bolo, je aj bude. V Tebe. Vo mne. Všade a v každom jednom z nás. To vnútorné Vedenie, proti ktorému nemáme žiadne, ale žiadne argumenty, ktoré by boli na mieste. A TY to tiež veľmi dobre VIEŠ. Je stále na Tebe, či sa už počúvaš, alebo ešte skúšaš nejak prekabátiť to, čo sa dá iba na nejakú tú chvíľku, kým sa nerozhodneš a nedovolíš stať sa NAOZAJ ŠŤASTNÝM.  

V skutočnosti po stretnutí sa s dvojplameňom už cesta naspäť neexistuje.

Tam si zažil ten POCIT bezpečia a domova a vieš, že žiadne výhovorky mysle neprekročia ten POCIT, ktorý v Sebe odvtedy máš. Aj keď skúšaš, dobre vieš, že je všetko zbytočné. NAD tým POCITOM POKOJA a LÁSKY nie je nič. Ani viac, ani lepšie, ani hlbšie, ani výnimočnejšie. Jedine s Ním/s Ňou sa ten POCIT môže zopakovať a prehlbovať. S nikým iným na svete to TAKÉ už nebude.  Nič iné, než POCIT, neplatí.

Ten úsmev nenahradí nikto na svete. Ten pohľad nemá nikto iný. Ten dotyk nebude tak presný od nikoho iného. A tak hlbokú lásku nepocítiš nikde inde. Môžeš hľadať a čakať, môžeš dúfať, aj veriť…. stále to budú iba ilúzie tvojej mysle. Stále budeš mimo Seba. Akonáhle sa vrátiš späť, si budeš ISTÝ.

Dokonca si budeš istý aj v tom, že zázraky existujú – nie ale pre Teba, iba pre tvoju hlavu. Lebo puto dvojplameňov pre našu myseľ je skutočným zázrakom. TY ale už vieš, že to je “iba” tá BEZPODMIENEČNÁ LÁSKA, o ktorej si tak veľa predtým počul, len predstaviť si si nedokázal, čo znamená. Pre náš rozum niečo až tak nepochopiteľné je zázrak, ktorý je skutočný. 

Spravil by si pre druhého všetko, keby ťa neblokovala tvoja myseľ. Vieš dobre, že by si druhého hneď teraz objal, keby ťa neviedlo tvoje ego. Ostal by si sa pozerať na Neho/na Ňu, do jeho/jej očí do konca svojho života na jednom jedinom mieste, keby sa dalo a by si nebol stotožnený so svojou hlavou.  

Tvoje rozhodnutie. Tvoja voľba. Tvoj Život. Hmmmm…. lenže tu už ani tieto samzrejmé slová neplatia. Už tento život nie je IBA TVOJ. Či chceš aleb nie: STE DVAJA V JEDNOM. Tu je reč už aj o tej druhej bytosti. Lebo ak si šťastný ty, je oj on/ona. Ak si smutný ty, je aj on/ona. Preto už sa rozhoduješ nielen za seba, ale za VÁS:  

Daruješ VÁM šťastie alebo smútok?…. 

Áno: tu už príde do obrazu to, čoho sa ego najviac bojí: ZODPOVEDNOSŤ. Si zodpovedný za VÁS. Si zodpovedný za VAŠE šťastie. Si zodpovedný za VÁŠ život. Tu už nie si sám. Tu si NAVŽDY SPOLU. Máš odvahu zobrať na seba tú najväčšiu zodpovednosť na svete? Zodpovednosť za svoj Život a tým aj za VÁŠ život?  

Ego neznáša slovo “zodpovednosť” a si dlho MYSLÍ, že veď ono je zodpovedné. Stále aj bolo. Alebo aj keď nie, tak poslednú dobu už určite. To faaaakt myslíš vážne?…. 

Byť zodpovedným znamená vedieť, čo máš robiť a to aj spraviť.

TO AJ SPRAVIŤ!

Lebo pri zrelej dospelosti už ČINY rozprávajú cez precítenie tých energií v Tebe. Energie prejavené cez srdce až z tvojej duše. Zodpovednosť je jednoznačná. Nikdy nemá dve možnosti. Iba jednu. A tú, ktorú ti diktuje tvoje vnútro. Počuješ ju? Aj ju POČÚVNEŠ?…. 

Tu už neplatia slová…. existuje iba Cesta Lásky, Cesta Duše…. Cesta Teba…. VÁS. Všetky iné výhovorky mysle ostávajú iba výhovorkami mysle.  

Tu už proste nie je pardon.

Buď…. alebo.

  • Buď berieš na SEBA tú zodpovednosť a tým aj na VÁS alebo nie.
  • Buď sa ponoríš do skutočnej lásky alebo nie.
  • Buď trestáš seba a tým aj druhú dušu – s tebou energeticky už tak či tak zjednotenú – alebo nie.
  • Buď ste šťastní obaja alebo nie.
  • Buď svojim zjednotením ukážete svetu, že je TO možné alebo nie.
  • Buď sa vďaka vás posunú AJ ostatní alebo nie.
  • Buď sa otvoríte svetu alebo nie.
  • Buď vaše Svetlo pocítia AJ iní alebo nie.
  • Buď spirituálny level v sebe už uznáte alebo ešte nie.  

Celé to dvojplamenstvo je iba a iba o tom, či si DOVOLÍŠ posunúť sa z ega do srdca a naučíš na to aj ostatných okolo teba samovoľne a (zdravo) hrdo alebo nie. 

Je preto úplne jedno, čo si akurát vyberieš – energie sa už nerozdelia. Už ste SPOLU NAVŽDY. Stále ste aj boli, ale po nájdení sa aj v tomto hmotnom vtelení už neexistuje oddelenie (maximálne fyzicky na nejakú tú dobu). STE JEDNO. Či si tvoje ego pripustí alebo nie. Čas už neexistuje. Duše hodiny nepoznajú, iba SÚ. SPOLU. V Jednote. 

V predošlých vzťahoch ste POTREBOVALI jeden druhého. V tomto “inom” je jednoznačné, že máte byť spolu. Bez zjavných dôvodov. Preto je tento vzťah o to nepochopiteľnejší. 

Inde ste boli závislí na sexe. Tu túžite po druhom. Túžite ho objať. Túžite ho hladkať. Túžite ho cítiť pri sebe. Túžite ho milovať a s ním tvoriť váš život a celý svet. Túžite po všetkom, čo sa len dá. Lebo táto túžba je prirodzená, nie egoistická, nie majetnícka, nie pudová. Prirodzená, až samozrejmá. 

Stali ste sa jedným. Jasne, že po sebe túžite a bez seba sa necítite úplnými. Môžu sa spojiť ale iba tí, ktorí sa nehanbia za to, že milujú. Ktorí si dovolia zažiť tú bezpodmienečnú lásku, ktorú v sebe cítia sa prebúdzať. Tí, ktorí sa stali sami celistvým – teda vedomým si toho, čo sa v nich deje, kým oni sú a prečo. 

Hrať sa tu na niekoho a niečo sa dá, ale sa neoplatí. Ten druhý VIE, čo sa v tebe deje.

Presne vníma, kde máš problém a s čím v sebe zápasíš. Vo vyzretom vzťahu, už s pokoreným egom si dvaja pomáhajú. V stave oddelenosti pomoc (žiadna pomoc), čo sa vnútornej práce týka, neexistuje.  

Práve naopak. 

Si k druhému krutý/krutá. Až tak extrémne, ako by si si nikdy nemyslel/-la, že takým/takou vôbec dokážeš byť. Hovoríš si sebe: “Nikdy by som si nemyslel/-la, že takto sa dokážem správať k niekomu a nie ešte práve k človeku, koho mám na svete najradšej.” Predsa nemôžeš inak konať. Vnútro ťa už vedie a nedá sa na tom nič zmeniť. Učí ťa byť sám/sama sebou. Učí ťa už nerobiť žiadne kompromisy, ktoré by už boli za hranicami tvojich POCITOV. Naučíš sa, ako byť sám/sama sebou. Bez výhovoriek. A do bodky. 

Druhý má pevne stanovené hranice práve v tom smere, v ktorom ty nie. Na druhej strane zas ty si tak rozhodnutý/-á v niečom inom, v čom on/ona nie. Učíte jeden druhého aj keby ste nechceli. Nemôžete proste inak. Nejde inak. Nepúšťa vás vnútro. Viete dobre, že hocikomu, ale tomuto človeku už klamať nedokážete. Už nie. 

Pretrasie s vami poriadne. Do morky kostí. Až tam, kde nezasiahol doteraz nikto iný vo vašom živote. NIKTO. 

Vďaka týmito skúškami a životnými lekciami, čo vám obom dvojplameň odzrkadlil, sa vaše ego samo stiahlo do pokory.

Láska je tak silná, že ego nemá slov….  

Chcelo BY vás presvedčiť o tom, že toto celé je klamstvo: “Veď nemôžeš cítiť to, čo cítiš…. veď buď pri rozume, človeče!” …. a ty ho na chvíľku aj poslúchneš, ako poslušne si ho poslúchal/-la aj doteraz…. spadneš naspäť do tvrdosti, bezcitnosti a do tých tvojich podvedomých strachov cez tvoje celoživotné naprogramovanie sa. Láska ťa ale dá do laty. Už niet východiska inde, než do srdca. Duša ožije a konečne si šťastný/-á. Nadýchol/-la si sa vzduchu, ktorá prúdi medzi vami. Konečne ŽIJEŠ. 

Žiješ Seba aj Jeho/Ju. ŽIJETE VÁS. 

Bezhraničnosť. 

Slobodu. 

Čistotu. 

Jednotu. 

Bezpodmienečnú lásku. 

V  tej energii prúdenia prejdú niekedy hodiny tak, ako keby pár minút bolo. Čas nevnímaš. Čas proste prestane existovať, keď STE.  

V čom si si doteraz nebol istý, už si. 

Keď si neveril, už dôveruješ. 

Ak si si nepripúšťal, už iné nechceš. 

Ten elementárny magnetizmus od vás doslova vyžaduje stále hlbšie a hlbšie vchádzanie do Seba, do Vzťahu, do Bytia, do Lásky. Nič na svete okrem ega vás už nezabrzdí. Aj to iba na určitý čas, kým sa vo vás srdce opäť neozve – kým nezačnete počúvať opäť svoj Hlas…. HLAS VAŠICH DUŠÍ. 

okh. 

–———————-– 

Pri potrebe konzultácie ma nájdeš: 

  • na fb-u 
  • po tlefóne 
  • pri videohovori 
  • osobne v okolí KE 

Píš, volaj…. dohodneme si termín a vhodné podmienky k znovuzrodeniu sa v sebe: 

0903858930, harmonia.andy@gmail.com 

fb: https://www.facebook.com/okharmony1 

S láskou k vám: Andy 

 
🙂

Pridaj sa aj ty k téme 🙂