Prečo niekto (podvedome) odstrkuje od seba partnera, ktorý ho “len” miluje?

Prečo niekto (podvedome) odstrkuje od seba partnera, ktorý ho “len” miluje?

Máš vo svojom okolí človeka, ktorý stále má nejaké problémy s niekým, pochváli sa ti s negatívnym story, ktoré sa s ním stalo, nekonečné historky vie vyrozprávať o iných či klebetiť alebo je už tak uzavretý, že nemá o nikom žiadny skutočný záujem? V podstate je pesimisticky spojený s ostatnými…. so svetom samotným, a ten jeho postoj má negatívny vplyv aj na teba?

Príčina tohoto nastavenia tkvie v predošlých skúsenostiach dotyčného. Treba sa pozrieť, z čoho a prečo z tamaď vychádza ten človek, aké nepochopené životné lekcie ho postretli a či je ešte ochotný a vie vstúpiť bližšie k sebe a tým aj k ostatným. 

Tí, ktorí sú kvôli niečomu zranení buď z detstva (vysmievali sa mu v škôlke a nedokázali si vybojovať úctu pre seba, nedostávali lásku), alebo to veľké citové zranenie u nich nastalo ešte v matkinom brušku, sa začínajú uzatvárať. Mierka ich chladu je primeraná jednak tomu, v akej miere im bolo ubližované, na druhej strane to závisí aj od ich vnútornej citlivosti – čím v skutočnosti citlivejší človek, tým väčšiu “ochranu” vytvorí okolo seba. Vytvorí sa v nich pocit, že nie je bezpečné pristúpiť k ostatným bližšie a emočne sa už vôbec neotvárať, veď po čase mu tak či tak KAŽDÝ ublíži. Vytvorí sa u nich zóna nebezpečia: keby sa niekto k nim priblížil – pre nich – až NEBEZPEČNE BLÍZKO, zapne sa im alarm a začnú tvoriť podľa tohto podvedomého vzorca, teda konajú podľa “normy” nereálne, to znamená: odtláčajú od seba tých, ktorí sa dostali k nim tesne K ich strachovej hranici. Tým odpudia od seba druhého človeka bez toho, že by si boli vôbec vedomí svojich činov a ich dôsledkov.

Títo ľudia sa dajú prirovnať k ježkovi. Ono je v podstate malé, krehké stvorenie a keby nemalo pichliače, veľmi ľahko by sa mu dalo ublížiť. Preto aj tento zranený človek práve k tomu má tie svoje chrániče stále v pohotovosti pri sebe, aby ako ochranný štít mu zabezpečili priblíženie sa niekoho k nemu na emočne menšiu vzdialenosť, než kde je ešte vo svojej (ne-)komfortnej zóne. Takto si môže byť istý, že mu nebude ublížené a preto sa nezraní opäť, ako v tom detstve.  

Oni sú naši ježkovia. 

Fungujú spôsobom, že aj keby sa k nim niekto choval naozaj vrúcne, láskavo a úprimne milo, začal by sa s nimi kamarátiť či nedajbože sa zamotá do partnerského vzťahu s nimi, po čase toho človeka musia pichnúť, keďže vnútorný silný pocit bolesti je v nich tak hlboko zakorenený, až o tom ani nevedia a preto nekonajú vedome zle, iba sa chránia, ako sa naučili anno…. žijú v nevedomosti, čo sa zažívania ich emócií týka a sa len ich ego chráni, chce ostať v tej istote, ktorú už dávno pozná, nepustí ich do neistoty, do MOŽNÉHO zranenia, veď garantovaná čistá láska nie je. Preto ich radšej drží v medziach tých známych hraníc, i keď pre dušu človeka neradostných a  nenaplňujúcich. Je to teda na nich, či si tento proces ega v sebe všimnú a risknú si svoje srdce otvoriť alebo ostanú na tom istom mieste celý život: v ľútosti, nespokojnosti a vnútornom obrovskom strese, keďže CÍTIA potrebu konania a možnosť otvoriť sa láske a dôvere, ego ich ale drží, pretože sa s ním stotožnili. Vymaniť sa z tohto začarovaného kruhu nie je jednoduchá vec, ale stále a pre každého MOŽNÁ.

Základ tohto negativistického chovania u nich teda nie je vedomý, skôr sa prejavuje ako ochrana kvôli tým zraneniam, ktoré ho postihli dávno – najčastejšie v detstve alebo ešte skôr, pri tehotenstve, keď ich matka nerada prijímala a ak by sa dalo, radšej ich odstrčí od seba už v zárodku. Tieto emócie pre nich boli a sú celý čas ZNÁME a ich upozorňujú ako červená lampa na semafore: “Keď nechceš byť opäť ranený a zažívať podobné emócie, ako v detstve, sa vyvaruj otvorenosti tvojho srdca a byť zraniteľným, priehľadným, drž sa vo svojej ulite istoty a radšej buď sám, než s niekým v neistote.” Ich uzavretosťou a neuvedomelými konaniami v každom prípade vylúčia zo svojej blízkosti človeka, ktorý sa pre nich javí akože nebezpečný -–- dávka lásky pre nich je až veľmi silná, preto z ich uhlu pohľadu neuveriteľná a radšej neprijatá.

Cieľom týchto bodnutí, negativistických slov a činov je správa druhému človeku: “Po tade a nie bližšie.”, “Ak sa dostaneš ku mne príliš blízko, môžeš ma zraniť, ako v detstve toľkokrát moja mama, otec, brat, setra, teta, ujo, babka, dedo, pani učiteľka…. mi dali emočnú facku…. a tento vzťah ma môže neskôr tiež bolieť.”,  “Nepoď ku mne príliš blízko, nechcem ťa až tak cítiť a vnímať vo svojej hĺbke, nechcem ťa pustiť k sebe až do takej mieri intimity, nieže sa potom náhodou ocitnem v roli obete voči tebe a ma využiješ…. preto, radšej ešte, než sa to udeje, využijem ja teba.” .

Čiže tieto bodnutia majú pôvod v hlbokom strachu z možného zlého pocitu, ak by sa nechali uniesť silou skutočnej lásky. 

Môže sa cítiť v emočnej pasci a mať pocit, ako keby sa nedokázal nadýchnuť, ak v sebe ešte nenašiel lásku a dôveru…. lepšie povedané: im NEDOVOLIL vyjsť na povrch. 

S týmto zranením nie je ľahké žiť, keďže po čase vidíme, že takýto človek ani nemá okolo seba kamarátov, alebo ak, tak najčastejšie toho istého pohlavia. Nepripúšťa si zažiť príliš radostné chvíľky s druhým človekom, a už vôbec nie s partnerom. 

Pretože sa nedokáže deliť o radosť, nevie sa z celého srdca spolu s niekým ani tešiť. Radosť je pre neho nebezpečná, lebo navodí v jeho vnútri pocit toho predošlého emočného zranenia. 

Títo ľudia sa po čase osamostatnia až do takej mieri, že si o sebe aj tvrdiť začnú, akí sú oni hrdí na seba, že sú samotári a DOKÁŽU sami fungovať. Nepozrú sa ale na SKUTOČNÚ PRÍČINU ich uvažovania a rozhodnutia. Tento stav im problém ešte zhorší, keďže sa uzavrú do svojich zranení viac a viac. Myslia si, že veď aj tak nie sú milovania hodní, iní ich neprijmú takých, akí sú, preto vďaka tomu, ako sa zachová, ako funguje v interakcii s ľuďmi, ozaj docieli tomu, že ostatní v jeho spoločnosti nebudú chcieť byť.  

Tým sa u nich ten bludný kruh úplne uzavrie a si povie: “Áno, vedel som, že takto dopadnem a som mal pravdu, veď som tušil od začiatku, že ma naozaj ľúbiť NIKTO nebude a ako sa aj vidí, naozaj ma ani ten ku mne najbližší človek nemá rád. Jasne, že musím byť samotárom. Na lásku nemám žiadnu šancu.” Takéto ponímanie funguje ako samonaplňovacie proroctvo, podľa čoho oni svoj život žijú. Odtrhnú sa od spoločnosti a cítia (vedení svojim egom, ktoré musí mať stále pravdu a čo si oni nevšímajú), že majú pravdu: sú samotári a sa to aj potvrdilo presne tak, ako aj tušili.  Ako inak ale, keď podvedome tomu smerovali a vkuse na tom “pracovali”?…. 

Reakcia ostatných na tohoto človeka je nepochopenie, v horších prípadoch hnev a neprijatie, veď takíto ľudia bez toho, že by o tom všetkom vedeli, dokážu byť a sú veľmi urážajúci a nepríjemní aj napriek veľkému úsmevu na ich tvári. Napadá mi, aký ťažký život oni majú, ako zle sa môžu cítiť, keď v každom jednom vzťahu, v každom jednom geste, pri každom jednom stretnutí hneď od začiatku nebezpečenstvo vidia a preto (logicky, kým si to svoje vnútorné hlboké zranenie nevšimne a neuvedomí) sa chráni protivnosťou a mrzkosťou, aby sa niečo zlé opäť neudialo. 

Ten ochranný obal, pancier okolo srdca má dve funkcie: 

  1. ochráni ho pred zlými udalosťami 
  2. “ochráni” ho ale aj pred dobrými. 

Kvôli takému tvrdému obalu neprežíva sklamanie emočne, nezažije také zranenia, ktorých sa obáva až je vystrašený. Popri tom dianí sa nevšimne, že už je v tom celom až tak zahalený a tak skrytý, že ani krásne veci a príležitosti sa nedostanú k nemu a aj keď, tak sa ich bojí prežiť celkom čistou radosťou. 

Nedostane sa k nemu nikto blízko a preto ten zlý pocit sám ani spracovať a uvoľniť nedokáže. Myslí si preto celý život, že blízky vzťah s človekom, intimita by bola pre neho až tak nebezpečná, že sa tomu radšej celý svoj život ani neotvorí a je schopný kvôli tomu obrovskému podvedomému strachu v sebe sa skutočnej, unesenej detskej radosti vyhýbať radšej do konca svojho života, než risknúť všetko a dovoliť si zažiť čistú lásku v tej svojej najväčšej hĺbke s tým vedomím, že v každej chvíli môže zažiť aj tú bolesť, čoho sa až tak veľmi celý svoj život bojí. 

Samozrejme, ak sa uzavrie a ostane vo svojom obale, nezažije ani to najväčšie sklamanie, ale ani tú najsilnejšiu blaženosť a naplnenie, ktoré možno na neho čaká za rohom alebo ho už má či mal tesne pred svojim nosom. Možno by sa len trebalo osmeliť a dať druhému najavo uvedomenie si svojho ťažkého zranenia, aby sa z neho mohol vyliečiť. 

Lebo…. 

Každá jedna bolesť JE vyliečiteľné, ak mu dáme šancu. Podmienkou úspechu je to uvedomenie, ktorého sa ego tak veľmi bojí, až je schopné človeka viesť v presvedčení, že terajší stav je pre neho uspokojujúci a ho nepúšťa pozrieť sa zoči-voči tomuto zraneniu do očí, nieže stratí tú doterajšiu moc nad ním, uzdraví sa a ono potrebné pre neho už od tej chvíle nebude, veď vyjde najavo, ako s ním manipuloval celý svoj život.  

Pocit, ktorý aj on sám cíti pod povrchom svojej masky (možnosť lásky a dôvery) je príliš málo k tomu, že by sa ním dovolil viesť. Ovláda ho ten zážitok, ktorý bol už zo základov nereálny a nesprávny a vôbec nepravdivý a o ktorom v hĺbke svojej duši aj CÍTI (len sa radšej neprizná, nieže bude musieť spraviť V SEBE ZMENU, ktorá ego desí najviac na svete). 

Chránením sa sa nedajú prepísať predošlé dávnejšie presvedčenia či nastavenia. Pôjde to jedine odovzdaním sa Sebe, svojmu vnútornému Vedeniu, ktorému si doteraz nedovolil dôverovať. 

Iba Láska JE…. ostatné prejavy sa dejú jedine v oddelenosti vďaka stotožneniu sa s egom v nás. Iba ak moc prevezme vedomie lásky, nastane čistý pokoj, naplnenie a krása, kde cez hĺbku našej duši zažijeme skutočné čaro života – JEDNOTU v dualite. 

okh. 

———––——-– 

Ak si aj ty pripravený na svoj vnútorný posun z ega do srdca, som ti k dispozícii ako sprievodca: 

  • cez fb chat 
  • telefonicky 
  • videohovorom 
  • osobne v okolí KE 

S láskou: tvoja Andy 

 
🙂

Pridaj sa aj ty k téme 🙂