Omrvinky lásky alebo Milujem narcisa – 2.časť

Omrvinky lásky alebo Milujem narcisa – 2.časť

Keďže som už pár rokov dozadu poznala svoje poslanie tu na Zemi na tento život, aj som ho ako-tak splňovala v tom strašidelnom zmätku vo mne, ma Život nijak nepustil odísť (plno synchronicít nastalo atď. – to sa mi nechce rozpisovať…. bolo tam toho vtedy náhle a za radom veľmi veľa). Najprv som sa na Neho (Život) strašne hnevala a nechápala: “Prečo?!!!!…. Prečo?!!!!….”. “Prečo, keď vidí, že ďalej proste nevládzem ani nechcem žiť, prečo ma nenechá odísť? Keď vidí, ako veľmi sa trápim a východisko existuje iba také, že ostanem sama celý tento môj život, ak mi nedovolí odísť z tade, lebo veď dobre vie, že žiadneho iného muža do svojho sveta nemôžem pustiť tak blízko, ako jeho, keď on je ja, chce, aby som sa trápila tu v dome – ku ktorému ma on sám (Peťo) zaviedol a spolu sme sa s láskou nasťahovali – sama celý môj zvyšok života? Veď tak krutý nemôže byť. Nemôžem tu prežiť sama celý ten dlhý čas. A k tomu som aj chorá…. mohla by som krásne a rýchlo odísť…. prečo ma nenechá????”

Hnev sa vo mne búril a sa miešal s pocitom, ktorý nedokážem nijak popísať: chýbal mi partner, chýbali mi už aspoň tie jeho ranenia, keď nie milé slová…. chýbalo mi všetko, čomu som sa dokázala tešiť: láska, zdravie, radosť zo života…. všetko sa vytratilo. Zrazu som si uvedomila, že sú okolo mňa deti, predsa sa cítim tak sama, ako nikdy v živote. Naplňuje ma práca a predsa sa už ani z neho nedokážem nijak tešiť, lebo on sa neotvoril emočne a došli sme tam, kde sme došli.

Smútok bol tak hlboký, až mi srdce zovieral. Cítila som, že keď sa ozaj nepozbieram, už bude neskoro.

Ticho medzi nami pokračovalo, pracovala som v sebe na prijatí svojho života. Uvedomila som si rôzne veci, ktoré mi prichádzali z mojej hĺbky (čo som si už MYSLELA, že som ZA tým všetkým) a ktoré som vedela, že ak sa mi ich nepodarí prijať behom krátkej doby, Život pritvrdí a tak či tak nakoniec budem musieť, preto pre mňa bude lepšie, ak sa to vo mne spracuje hneď alebo čím skôr.

Bojovala som poriadne so svojim egom.

Mala som čo robiť, poviem vám úprimne. Ego ma nijak nepúšťalo spojiť sa ešte hlbšie sama so sebou. Videlo svoj osud dopredu, veď ono veľmi dobre vie, že ak nado mnou už nebude môcť mať moc, nebude ma už môcť ani viesť a jeho presvedčenia sa stroskotajú v sile lásky, ktorá ho prijme a tým jeho zranenia nemôžu so mnou ďalej manipulovať. Proste vedelo, že sa blíži jeho “koniec” a či sa mu chce alebo nie, pomaličky prichádza čas pripustiť si, že nie on je stredobodom mojej pozornosti ďalej a inú čancu, než sa pokoriť, jednoducho nemá.

Veľa sme sa spolu v tej dobe rozprávali, hádali. Nechcela som sa, no nijak ma nepustilo prepojiť sa sama so sebou a nebyť už stotožnená s ním. Fúúúú…. nebola to žiadna sranda. Zažívala som náhle prebratia sa z tráum, ktoré boli fakt kruto bolestivé, keď som sa na nich POZRELA a nechceli, aby som ich UVIDELA. Uuuuuhh, tie hlboké slzy, ktoré zo mňa vychádzali a potom sa mi poďakovali, že mohli vyjsť…. Cítila som sa tak ľahká po každom takom uvedomení si svojich nijak uvideným byť nechcených zranení.

Slovo MAKAČKA nevystihuje tie niekedy tak náhle zmeny v mojom vedomí, že som ich ledva dokázala bdelo sledovať. Padala som a vstala, padala a vstala a zas spadla. Niekedy som si myslela, že to ozaj moja myseľ nezvládne. Bola som ale stále pri Sebe. Ak by som nemala za sebou tie roky práce na svojom vnútri, miestami by som nedokázala pochopiť, čo sa to so mnou práve deje. Ale som ten najťažší prechod z ega do môjho vnútra, ktorý sa týka partnerskej témy, sa mi zdá, že zvládla a môžem pokračovať ďalej, teraz už s menším tempom a nasadením.

Popri tej mentálnej práce som vo chvíľach najväčších zmien vnímala aj svoje telo. Keďže som v tom čase začala s najsilnejšou očistou v mojom živote (aj keď si možno niekto povie, že od trojtýždňového detoxu na vode, čo som absolvovala už dvakrát v mojom živote pred pár rokmi, čo by mohlo byť ešte viac), telo sa ozaj citeľne aj viditeľne začalo čistiť. Tento fakt mi bol potvrdený s ešte zhoršujúcim sa stavom počas prvých dvoch týždňov. Keďže som o tejto možnosti, dokonca nevyhnutnosti vedela, nezľakla som sa, len pokračovala v čistení si môjho vnútra aj fyzicky.

V treťom týždni som prvýkrát vnímala prvé ustúpenie najsilnejších prejavov vo mne. Sledovala som moje ego, aby nezačalo príliš vyskakovať a nechcelo prebrať nado mnou opäť svoju kontrolu. Musela som byť veľmi vedome pri sebe, aby som mohla ostať bdelá pri jeho pokusoch stiahnuť ma naspäť na jeho stranu do tých starých koľají, ktoré pre mňa boli známe a ľahšie vykonateľné, než vystúpiť do neznáma, riskovať svoje telo “len” tým, že som sa začala POČÚVAŤ a DôVEROVAŤ SEBE, svojmu vnútru a načúvať tomu, čo mi moje VEDOMIE chce povedať.

Myseľ bola čím ďalej, tým tichšia. V niektorých momentoch, keď ma znova ovládla, sa búrila. Ale poriadne!

Skamarátili sme sa nakoniec a sa nám podarilo dohodnúť na jednej veci: poprosila som ho, nech sa pokúsi ukľudniť sa a prestane spanikáriť, lebo ho vnímam, že sa bojí, áno, vidím jeho reakcie veľmi jasne, ale ak chce konečne pre mňa NAOZAJ DOBRÉ a nielen ma vkuse vystrašovať a ukazovať mi, aká som bez neho bezmocná, tak nech aspoň trošku a na malé chvíľky ma nechá na pokoji konať podľa seba a nie podľa neho.

Ono ma poslúchlo. A tým sa môj zdravotný stav začal pomalililinky zlepšovať.

Peťo mi chýbal vkuse, jasne, ale som sa na túto skutočnosť tiež začala pozerať inými očami. Ak mi chýba, môže znamenať viac vecí:

  1. v prvom rade to, že som na ňom jednoznačne závislá – teda nesamostatná – teda neschopná sama existovať – teda si nedôverujem dostatočne – teda mám menejcenné pocity v sebe – teda sa podceňujem – teda sa nemám rada – teda musím nájsť DôVOD, PREČO sa nemám rada – teda musím konkrétne začať na sebe v inom smere pracovať – teda sa posilniť vďaka tomu, že sa uistím v sebe – teda začnem konať – teda naberiem ešte väčšiu sebaistotu – teda budem o to samostatnejšia – teda slobodnejšia – teda spokojnejšia sama so sebou – teda sa budem mať konečne naozaj rada
  2. v druhom rade ho môžem mať naozaj rada – tento fakt zistím až časom, či je pravdivý alebo nie a chýba mi len preto, lebo som nebola schopná  spoliehať sa sama na seba a stále som čakala na muža, že ma nejaký zachráni. Ak tento predpoklad bude pravdivý, tak mi chýbať nebude, keď na sebe popracujem a sa moje sebavedomie zvýši. Preto som sa začala aj v tomto smere sledovať. Došla som veľmi rýchlo k upadnutiu egoistického držania sa ho. Rýchlosť bola primeraná, samozrejme tej bolesti, ktoré ego zažívalo tým, aby som na ňom prestala lipnúť.

Robila som konkrétne kroky, ktoré som už vedela, že mám (vtedy fyzicky), aby som mohla byť sama so sebou spokojnejšia, aj tá sebecká závislosť sa zjemňovala. Tešila som sa, že som už ako-tak a celkom dobre v poriadku.

Pustila som ho. Nelipnem na ňom. Hurrrrráááá, som vyhrala, juppppiiii (haha – nevšimla som si za tým mojim prejavom ego a preto sa stala nasledujúca vec)….

…. ktorá ma hodila späť do tých mojich strachov: “Čo, ak sa už naozaj nevráti, keďže sa riadi egom a ono mu nikdy nedovolí, aby ten krok spravil – veď on vidí jediné: “vyhodila” som ho – a dôvody nie je ochotný preskúmať v Sebe. Vojsť do srdca si zjavne nechce NIKDY pripustiť. Tento prepad sa odohral vďaka jednému môjmu preskúšaniu Životom (Vesmírom atď…. komu sa ako páči). Akonáhle sa situácia udiala, v tom momente som vedela, že tá pre mňa mala znamenať iba jedno: aby som sa uvidela, či som zvládla ozaj hlbkovo tú očistu, alebo ešte nie celkom.

Vesmír mi túto skúšku poslal cez vykradnutie garáže – aby som sa nenudila náhodou :D….

Keďže náradia tam kupoval hlavne on, vyšetrovatelia prípadu ma poprosili, aby mi Peťo pomohol v udávaní konkrétnejších údajov odcudzených nástrojov, preto som od Peťa potrebovala pomoc…. Vesmír nás na chvíľku opäť dal dokopy. Uvedomila som si ale, že ho už nemôžem CHCIEŤ:

V ten deň sa ma spýtal, či ma niečo bolí. Ani ho nezaujímala odpoveď. Niečo som mu fľasla a bol spokojný – veď som ešte neomdlievala, neboli žiadne, pre neho viditeľné známky nejakej strašidelnej choroby…. nič…. bol spokojný a ma nijak, ale vôbec nijak neriešil. Pomohol mi len v tom, kde som sa sama nedokázala pohnúť – pri dome -, v jeho vnútru sa ale naďalej nič nepohlo. Dodnes nevie, čím všetkým som prechádzala pritom, kým mi on vkuse tvrdil, že je v pohode, chodí na výlety a sa cíti super…. hoci som tak či tak vedela, že klamstvom u mňa nepochodí a v sebe má obrovský zmätok a stres, ako ešte nikdy. No ale dobre…. keď nechce, nech mi o sebe nehovorí…. ani ja som necítila, že by som mu niečo konkrétneho mala porozprávať, keď skutočný záujem o mne neprejavoval. 

Prečo ale nastala tá krádež – z pohľadu môjho ega?

Strach, keď Peťo poslednýkrát odišiel a som si myslela, že no teraz ho už určite dlhú dobu neuvidím a sem nepríde, a keď si to niekto všimne, že som bez chlapa dlhodobejšie, môže ma vykradnúť…. takže sa to aj stalo. Veď zlodejov sama som privolala….

A prečo práve garáž bola vykradnutá?…. Ukazovalo mi potrebu pustiť Peťa naozaj a nielen jeho, ale lipnutie na mužoch všeobecne a prestať sa báť fungovať  sama.

Môžete si povedať, čo som si aj ja MYSLELA: veď ja milujem samotu, som veľmi rada sama, dokonca aj potrebujem byť miestami sama, aby som si svoje poslanie mohla plniť a v kľude robiť tie moje vecičky. Ozaj som si myslela frajersky: ooooh, veď skoro ani nepotrebujem k sebe chlapa, tak rada som sama. Hehe…. Život mi ale poriadne rýchlo ukázal, aká je podvedomá skutočnosť, aby som si čím skôr uvedomila, že to, že som rada sama, neznamená jednoznačné nelipnutie na mužoch, na tom, aby som bez partnerského vzťahu bola tiež tak šťastná, ako keď viem, že za mojim chrbtom stojí ten muž, ochraňuje ma, rozumie mi, miluje ma.

Na druhej strane , čo sa týka jeho, asi podvedome neprial, aby mi tie “jeho” veci ďalej slúžili. Inak by do toho celého deja nebol aj on zatiahnutý.

Pri tom poslednom stretnutí som ho ale “podarovala”. Asi ma všetci odsúdite po prečítaní nasledujúcich riadkov, hmmmm, nevadí…. robila som iba to, k čomu ma niečo vo mne viedlo…. Dostal odo mňa dar, ktorý zobral so sebou nie príliš radostne, nemal ale na výber. Bol to totiž môj vedomý dotyk s nohou medzi jeho nohami. Prvýkrát som videla, že ho niečo bolí…. Moje zadosťučinenie? Neviem…. Možno si poviete, že toto žena nerobí, a hlavne tá, ktorá že vraj miluje…. Viem, a som už predtým vedela, ale som proste musela. Ozaj mi už bolo všetko jedno. Tak malo byť, ako bolo…. a ako teraz je….. Musela som mu ukázať, čo to bolesť znamená…. aspoň fyzicky, keďže emočne tak či tak nič necíti, nepozná význam slova empatia a už vôbec nie, ako sa TO “ROBÍ”.  

Odišiel bez jediného slova.

Či to bolo moje ego alebo bolesť duše, ktorý vyvolal takúto reakciu na tie všetky jeho ponižovania, emočné facky, smútok či zúfalstvo a samotu bez neho, dodnes neviem. Viem iba jedno: musela som to vydať zo seba, inak by som v tej chvíli to nebola ja…. viedlo ma niečo vyššie a nechala som sa ním riadiť…. podotýkam: vedome. Necítila som sa už mizerne, na kolená som bola zrazená už dávno, sklamanie som od toľkej bolesti ani necítila. Len som spravila, čo mala. 

Cítila som krutosť, sklamanie a hlboký smútok v sebe – ako keby mi nieže niekto zomrel, ale doslova mi umrela jedna moja časť. Ináč sa to popísať nedá. Bolelo ma, lebo som necítila férovosť od Života…. aj keď som ani ja, ako nikto z nás, ľudí na Zemi, nie som svätá, kým ma ego vedie, nezaslúžila som až tak veľký úder. Nesúdim ale radšej zo stotožnením sa s egom – zažila som to, čo mala v pláne moja dušička. Pomohla mi zorientovať sa v sebe a postupne sa začali diať veci, vďaka ktorým som bola prebratá aspoň trošku k životu. 

Dcérina reakcia….

…..mi pomohla naozaj sa pozbierať a s tým mojim zdravotným stavom sa pohnúť dopredu. V jednom z mojich zúfalých chvíľ, keď som sa jej spýtala, prečo by som sa mala uzdraviť, ukázala na seba…. nikdy nezabudnem. Hoci som jej vtedy vravela, že nemám už silu, aby som bez Peťa žila ďalej, aj keď milujem svoje dcéry, neskôr som si uvedomila: jej môžem ďakovať za to, že som sa prebrala z toho samovražedného postoja.  

Keď som po čase pomyslela na ňu, hneď som sa jej v duchu ospravedlnila za moju slabosť a ďakovala, že mi dala nový pohľad na život. Pocítila som niečo, čo možno ešte nikdy nie: nádej. Neznášala som toto slovo, ale fakt mi nič iné neostalo v tej chvíli. Stále som si povedala, že nádej = ne-viera, teda iba dúfanie a nič isté…. pre mňa to slovo znamenalo a sa rovnalo slabým ľuďom, ktorí vnútorne sú trosky a nemajú ani len toľko síl v sebe, že by dôverovali v Život. Vtedy som pochopila skutočný význam slova NÁDEJ. Keď ti už nič, ale vôbec nič na svete neostáva, lebo si vyčerpaný a prefackovaný z každej strany, lekcie ledva zvládaš, až nezvládaš. Keď nevieš, vôbec, ale vôbec šajnu nemáš, ako bude ďalej a či tú samotu prekonáš v sebe. Keď sa hneváš na Život a predsa musíš žiť ďalej, lebo ťa nepustí odísť, ukazuje ti a cítiš v sebe, že máš čo tu robiť, len ti k tomu chýba životná sila…. Vtedy…. vtedy ti ostane iba nádej…. nič iné. Nič. Doslova vôbec nič.  

Pochopila som, prečo som aj touto životnou skúškou mala prejsť: nevedela som byť vďačná, tak skutočne vďačná, zhlboka cítiť vďačnosť za to, že žijem. Nevážila som seba a v podstate, tak naozaj, nič. 

Ak teda niekedy v našich životoch šťastní byť túžime, tak šťastnými BUĎME <3 

Ako nahradí smútok, uzavretosť a nespokojnosť LÁSKA?…. Prečítame si ďalej cez môj príbeh na budúce….  

okh. 

0903858930, harmonia.andy@gmail.com,    

fb: https://www.facebook.com/okharmony1   

Ostávam v úcte: vaša Andy

 
🙂

Pridaj sa aj ty k téme 🙂

Omrvinky lásky alebo Milujem narcisa – 1.časť

Omrvinky lásky alebo Milujem narcisa – 1.časť

(Hneď na začiatku podotknem, že v týchto častiach svojho rozprávania budem zameraná na mužov narcisov – kvôli mojej vlastnej skúsenosti -, tak isto ale mnoho žien vykazuje črty takéhoto nastavenia. Preto kľudne v sebe pretransformuj pohlavia, ak vo vašom prípade narcisom je práve ženská časť dvojplamenného vzťahu. Ďakujem za pochopenie.) 

Bola som naivná, možno príliš dôverčivá, no neľutujem. Som šťastná, že som takúto skúsenosť mohla práve ja zažiť a sa vďaka nej posilniť a vykročiť ešte sebaistejšie na svoju vlastnú púť životom. 

Zamilovala som sa do muža, ktorý nenávidí ženy a s tým v sebe nič, ale vôbec nič nechce spraviť, že by tak nebolo, že by sa v ňom toto jeho hlboké nastavenie a presvedčenie mohlo zmeniť v sebalásku a tým k prijatiu žien a celého ľudstva a diania na Zemi a vo Vesmíre.

Pravdaže, nezistila som to hneď pri našich prvých stretnutiach. On ma o túto skutočnosť neoboznámil. Vlastne ani nemohol: nebol si toho vedomý a preto sa na neho nehnevám, len ho v sebe milujem. Raz vyslovil, že je chladný – vtedy som si túto jeho vetu prehliadla, veď skutočnosť ukazovala niečo úplne iné…. neskôr dôjdeme ale aj k tomu, PREČO…. 

Vtedy som nemala tieto vedomosti, ktoré sú mi už teraz úplne jasné, zreteľné a zrozumiteľné. Nevedela som o nich. Nepoznala som nikdy chladného človeka a nemala som šajnu, že tak bezcitný muž (a ešte k tomu hrdý na tú jeho “výnimočnosť”) sa môže zaľúbiť do ženy a zahrať jej tak dokonale tie prvé týždne až mesiace milovaného muža, ktorý je tu pre ňu, ktorý ju ochraňuje, ktorý jej bude stáť pri boku a s ktorým majú tak veľa spoločného.  

Tú jedinú vec, ktorá vecou ani nie je, predsa najpodstatnejšia časť nášho spoločného príbehu sformulovaného teraz do slov pre každého, kto by sa z neho mohol poučiť skôr, než sa dostane k tým najstrašidelnejším problémom, som si nevšimla dostatočne skoro. Spadla som do pasce tohto závislácke sklony prejavujúceho muža a stala som sa aj ja závislou – na ňom. Čiže sme sa nádherne doplňovali a kráčali vedľa seba, pozažívali prekrásne chvíle spoločne, až kým cez tú jeho masku som nezačala vidieť.  

Zo začiatku som neverila svojim pocitom, ktoré – teraz už viem – boli a mali byť smerodajné. Nevšímala som ich tak jednoznačne, ako teraz už vidím. Do takej istej pasce (po poučkách vďaka nemu) už by som nespadla. No vtedy som na tom bola trošku nevedomejšie. Poučila som sa z tejto lekcie – ti poviem, že poriadne…. 

Zmena jeho správania sa voči mne…. pretrhnutie sa hlbokých zranení v ňom

Ako to bývať zvyklo a čomu som ja neverila pri nás dvoch, po krátkej dobe jeho pozornosť o mňa, záujem o moje pocity a blízkosť začali vyprchávať, čo som mu podotkla, že čím skôr si uvedomíme vykoľajenie našej spoločnej cesty, tým skôr – ak tak má byť -, ho môžeme znovu nasmerovať na tie koľaje bezpodmienečnej lásky, kde (som si myslela ešte v tej chvíli) sme predtým cestovali. 

Ako som si mohla neskôr všimnúť, aj keď – predpokladajme, že ma miloval – sa mi zdalo, že všetko je konečne v mojom aj jeho živote na správnej ceste skutočnej lásky, som si musela uvedomiť, že to tak veru nie je. Ukazoval črty, podľa ktorých by som si mohla myslieť aj naďalej, že sú úprimné, no zamiešali sa do nich podozrivosti, ktoré sa mi nepáčili tak, ako on chcel, že by sa mi mali. 

Čím ďalej, tým viac sme od seba odstupovali a blízkosť začala miznúť. Ostávala ale závislosť, ktorú som si neuvedomovala. Pre svoju rolu, ktorú chcel naďalej zahrať, potreboval neustále doplnky emočnej nestability odo mňa. Dostával ma kvôli tomu do tohoto stavu neskôr tak často, až to prerástlo cez moju hlavu a som už vnímala, ako presahujem svoju hranicu emočnej únosnosti. Nevedela som, čo mám spraviť, ako ďalej, keď ho milujem, aj on mňa a predsa s ním nemôžem pod jednou strechou funkčne existovať.  

Veľakrát som si položila otázku: “Čo toto celé je? Do akej nočnej mori som sa dostala? Čo mám robiť?” Cítila som sa sama, beznádejne a využívaná. Nepoznala som tento stav dovtedy. Nemala som poňatia o tom, ako sa v takom prípade ostatní rozhodnú, ak na jednej strane sa s tým človekom milujete, na druhej vám nesmierne chýba to, čo na začiatku bolo krásne a potom vám hodí pár slov a len kukáte na neho, či si myslel fakt vážne, že už vám nie je ochotný dávať ďalej tú pozornosť a láskavú odovzdanosť, lebo že vraj veď sa už poznáte a nemáte 16 rokov. Hmmmm…. “Čožeeee????”…. neverila som svojim vlastným očiam a ušiam. Tieto jeho slová ma zasiahli až do úplnej hĺbky mojej duše a nebola som schopná s ním ďalej spoločne tráviť svoj čas.  

Uvedomila som si, že dostávam len omrvinky lásky a zároveň podľa neho mám byť šťastná a nesmierne vďačná za to. Zvláštny postoj, čomu som nedokázala uveriť, že muž mojich snov, ktorého som videla už ako pubertiačka pred sebou, mi dokáže vysloviť tak bolestivú vetu, ako nikto iný, je schopný moje emócie ponížiť až na tak neuveriteľne nízku úroveň, že keď som sa za to postavila a ozvala, aby som vyslovila svoje prirodzené túžby, ešte ma bezočivo vyhlási za precitlivelú. 

Zrútil sa vo mne celý svet. Úplne že celý.

Asi vieš, o čom rozprávam, keď tieto riadky čítaš aj ty. Fakt som ničomu nerozumela, len jedno jediné som vedela: milujem ho. Čo teraz? Čo sa v takomto prípade robí? 

On je Muž, na ktorého som čakala celý svoj život a napriek tomu s ním nemôžem žiť. Čo si mám vybrať? Ktorú stranu seba, aby som sa dokázala pozrieť každé ráno do zrkadla? Nevšímať si jeho slová, gestá, výsmechy a činy voči mne, ktorými ma citovo zruinuje a ničí, alebo poslať ho odo mňa preč, aby sa to nemohlo ďalej diať…. toho muža, s ktorým som plánovala prežiť svoj celý ostávajúci život v tomto fyzickom tele? Ktorú – pre mňa obidve možnosti zničujúce – cestu si mám vybrať? Ostať s človekom, koho milujem a nechať sa emočne zničiť, alebo žiť bez neho a ochrániť sa pred úplným stroskotaním sa ešte než to nastane? 

Ta…. vyber si, čo?…. “super” ponuka. Dokonalá…. len nie pre mňa, ktorá si v sebe a v ňom bola istá, dôvera neskutočná a hĺbka nikdy necítená. 

Preto som ho dlho nedokázala od seba poslať fyzicky preč. 

Trápenie sa pokračovalo v dúfaní, že si uvedomí, akú bolesť dostávam od neho deň čo deň. Rozprávala som mu o mojich vnútorných prežitkoch, no tie boli nielenže hádzanie hrášku na stenu, ale vďaka nim som dostávala ešte väčšie ponižovanie – mňa ako ženy. V tých časoch, keď som len v zúfalstve sedela a nedokázala rozhodnúť, čo mám ďalej spraviť, mi došlo, prečo ma ponižuje, keď nikdy nič zlého som mu nielenže nespravila, ani nechcela, veď som ho milovala z celého srdca.  

V jeden deň som v ňom uvidela tú hroznú bolesť, ktorú si on priznať nechcel.

Nemal k tomu odvahu a vtedy mi ani neveril, veď pre neho som bola len troska emócií – v čom sa veľmi nemýlil, lenže všetku vinu hodil iba a iba na mňa – svoju spoluúčasť a príčiny neskúmal, dokonca si ani otázku sebe nepoložil: “Prečo sa to deje asi v tej žene?”, aj keď som sa aj o tom s ním snažila komunikovať…. zbytočne. 

Až sa napokon, horko-ťažko odo mňa odsťahoval. Samozrejme, tým sa tá naša hororisticko-romantická rozprávka neskončila.  

Naďalej vyvolával vo mne pocity viny za to, že som ho “odkopla a vyhodila ako psa” (s jeho slovami žijúc, čo, samozrejme, pravda vôbec nie je, veď ten krok bol jediný, čo som v živote NIKDY spraviť nechcela, keby ma k tomu on sám nedonútil cez tie jeho reakcie na moje prejavené emócie k nemu), no jeho neuvedomené svedomie ho nútilo chodiť ku mne a mi pomáhať okolo domu, zároveň aj vtedy čerpať odo mňa energiu pre seba, aby sa cítil NIEKÝM. Ponižovanie mojej osoby ako ženy nikdy neskončilo, až kým v jeden deň, po dlhých mesiacoch, som ho poprosila, že by už za mnou neprišiel. Bez slov moju prosbu poslúchol.

Prišla fáza ticha a úplného nechápania toho, prečo ako chlap, keď ženu že vraj miluje, nebojuje o mňa, nesnaží pochopiť situáciu a nejak ju chcieť vyriešiť. Nič. Keď som mu nenapísala ja, on sa ma zo začiatku spýtal iba na to, či myši na povale ešte sú (bol totiž koniec októbra-november a oni sa pred zimou sťahovali do bezpečnejších, teplejších úkrytov), či do záhrady ešte chodia srnky (povyťahoval totiž drôty z tej strany pozemku, kde kvôli hustým stromom sa nedalo oplotiť), ale ani jedno jediné jeho slovo neznačilo to, že je na mňa ako ženu zvedavý: ako sa cítim, čo prežívam v sebe…. proste nič, čo sa citov týka, dokonca raz písal, keď o tom bola reč, že veď keď dom stojí, tak nemôžem mať žiadny problém.

Koniec…. vo mne neviem, koľkátýkrát sa zrútil už svet. Ticho postriedalo niekedy pár slov, ktoré ma vyčerpávali tak, že fuuuu…. som už nevedela, kedy sa cítim aspoň minimálne trošilinku lepšie: ak si niečo napíšeme, aj keď v podstate nič (z môjho uhlu pohľadu), ale som sa fakt snažila vyhovieť aj jeho mužským pohľadávkam a písali o chlapských veciach, dúfajúc, že keď sa naplní jeho mužská časť, pozornosť si upriami aj na mňa…. k tomu sme ale nikdy nedošli…. až som mu v zúfalstve radšej už nič nepísala.  Úplne všetky moje snahy o záchranu nášho vzťahu boli zbytočné.

Po takejto našej prestávke sa na jar od mojej dcéry dozvedela, že som na neho čakala celú zimu, kedy sa ku mne vráti, až sa dovtedy stala ďalšia nečakaná vec: môj zdravotný stav sa zmenil…. Prejavovalo sa u mňa viac chorôb “vďaka” týmto nespracovaným emóciám vo mne, ktoré neboli vykomunikované a poriešené. Bodku za ním som nedokázala dať, aj keď som sa snažila žiť svoj život nejak bez neho.  

Objavil sa náhle vo dverách.

Och, ako veľmi som sa potešila! Bola to nesmierna radosť vidieť ho opäť po tak dlhých a studených mesiacoch. Viem, že aj on sa mi tešil tak isto, no nedal mi najavo slovami, iba dotykmi, ktoré mi od neho tak veľmi chýbali. Začal sa ten istý kolotoč, kde sme skončili na jeseň. Čiže v jeho postoji ku mne ako k žene nič, sa ale vôbec nič nezmenilo. Skúmala som jeho reakcie, jeho zmýšľanie o ženách, snažila som sa mu pomôcť v tom, aby si uvedomil svoje vnútorné nedotknuteľné zranenia, no aj tentokrát zbytočne. Až som bola schopná vysloviť mu po pár mesiacoch môj záver: nech sem už nechodí, nemôžem sa s ním stretávať, keď po každej emočnej facke sa na mňa usmeje, ako keby sa nič nestalo a chce, aby som tak, ako aj on, necítila žiadnu bolesť v sebe. Tejto požiadavke sa nedalo vyhovieť a preto som s ním prerušila stretávanie sa – radšej, než že by som sa kvôli nemu zničiť mala.

Vyplakala som zo seba všetku tú nesmiernu zradu a nezahojené rany a vtedy som sa vo svojej hĺbke úprimne poďakovala za tie choroby, ktoré sa vo mne čím ďalej, tým viac rysovali, že aspoň sa nebudem musieť už dlhšie trápiť…. môžem zomrieť.  

Zmierila som sa s tým, že tu nechám svoje 14 a 16-ročné dcéry. Zmierila som sa so smrťou, ktorá bude menej bolieť, než tie pocity, ktoré vďaka nemu nastali. Ozaj som prijala svoj odchod z tohto fyzického tela na tento život, aj keď som vedela, že zbabelosť sa nevypláca, veď v ďalšom živote sa mi ten útek vráti. Ale mi môžete veriť, že mne už aj táto skutočnosť bola úplne jedno. V duchu som sa rozlúčila s každým a ich poprosila, aby sa na mňa nehnevali, ale ja ďalej nevládzem.  

Čo sa po tomto prijatí stalo, napíšem vám na budúce. 

okh. 

0903858930, harmonia.andy@gmail.com,    

fb: https://www.facebook.com/okharmony1   

 Ostávam v láske k vám všetkým: Andy

 
🙂

Pridaj sa aj ty k téme 🙂

Podstatnosť spolunažívania cez vnútornú slobodu

Podstatnosť spolunažívania cez vnútornú slobodu

20-ročný chlap vidí pred očami možnosť otvorenia sa k tomu, čo vníma pre seba v tom veku ako najpodstatnejšie: sex a sex a sex a ešte viac sexu. Hormóny ho z každej strany vedú k tomu, aby v tom veku sa zaoberal s tým, ako byť slobodným (akurát ešte nie zrelo slobodným) – teda ho vedie jeho dominantnosť: mužská časť. Najčastejšie je tak stotožnený so svojim egom, že často jedine cez sex sa cíti byť vôbec niekým. 

Oproti tomu v mladej žene pracuje tak isto jej ženstvo, ktoré ale sa nerovná tomu mužskému vedeniu v nej, ale zažíva tú svoju nezrelú dominantnosť cez vytvorenie si domova s partnerom (ktoré je v nevedomosti skôr závislé, než slobodné puto), kde pre ňu nie až tak sex, ako to bezpečie pri tom mužovi je podstatné. 

Preto veľmi často nechápe ani jeden z nich, prečo sa nedokážu súznieť spolu v tých prvých rokoch manželstva a prečo sa tak nesmierne veľké percento párov rozchádza a rozvádza. Jeden a najčastejší dôvod je práve naša nezrelosť vo všetkých smeroch, kým v skutočnosti sme, neuvedomenia sa celého seba ako fyzicko-emočno-mentálno-duchovnej bytosti.  

Dôraz je kladený práve na tú hmotnú časť nášho bytia, to znamená, že sme stotožnení s našim egom, ktoré nás vedie k zažitiu tej našej jednoznačnej dominantnosti, kde sa ešte neberie do úvahy celistvosť nášho bytia. K nej nás dovedú naše zažité životné skúsenosti a lekcie, cez ktoré sme prešli a ak sme sa z nich poučili, sme sa dostali aj k ostatným našim prioritám, dovtedy jednak nepreskúmaným, na druhej strane dovtedy ani nedovoleným, lebo boli nepoznané, ukryté do našej hĺbky a nechceli sme na nich vedome upriamiť našu pozornosť. Veď bez (akože) problémov je život ľahší, rýchlejší a záživnejší…. aspoň si to predpokladáme cez egoistickú myseľ, ktorá nemá rada zmeny a novoty a preto nás nepúšťala ani k tým našim podvedomím blokom, ktoré sme buď vnímali alebo nie, každopádne v nás celý ten nevedomý čas žitia života boli. 

Pri procese pokore ega zažívame strašné muky.

Ak si už vedome dovolíme uvidieť nás ako komplexné bytosti, ktoré síce žijú vo fyzickom dualitnom svete, preto majú aj emócie vďaka svojim myšlienkam, no popri kabáte do tohto nie stále priaznivého sveta v sebe cítime aj niekoho iného, kto nám niekedy pošepkáva tie hlbšie veci a už si ho začíname uznávať, že existuje, len ego sa nechce deliť, ono nás CHCE aj naďalej viesť a nepredať žiadnym spôsobom svoju moc tej vyššej bytosti, ktorá mu vôbec zabezpečila možnosť žitia tu na Zemi, v tomto procese Sebapoznávania prežívame naše najhoršie nočné mory.  

Uľahčíme si prácu pri prevzatí tej zodpovednosti na Seba ako celistvej bytosti tým, ak si aspoň na začiatok pripustíme možnosť: “Čo, ak tak naozaj je?….”, a sa začneme skúmať, či je nám prirodzenejšie a pokojnejšie byť v egu alebo keď sa necháme prejaviť našu dušu cez srdce. 

Zo začiatku, samozrejme, naše ego sa stále chráni a sa bráni, ako najlepšie len dokáže, veď sa nechce stratiť. Preto nás vedie cez pre neho najľahšie cestičky: ženským ženám je najbližšie závislosť na partnerovi, keďže sama nerada ostáva, mužom zas najsamozrejmejšie je zažívať závislosť iluzórnej slobody, čo znamená: cez seba dokazovať, aký je on skvelý, a  to mu najľahšie ide cez využívania žien cez sex. Jasne, že on tento VÝKON ako využívanie odmieta nazývať. Akonáhle ale, keď sa v ňom niečo začína preberať aj iné, než iba ego, a sa zmiešava do jeho života aj duša, už to nedokáže ďalej robiť, veď cíti neférovosť voči sebe aj voči ženám a to práve preto, lebo sa v ňom začína prebúdzať práve aj tá jeho ženská polarita, ktorá doteraz nemala skoro žiadne slovo pri jeho činoch – alebo bola potláčaná (už buď vďaka jeho nevšímavosti alebo cez predošlé emočné zranenia).

V žene sa deje to isté, len z tej opačnej strany: kým sa ona nechá viesť tou svojou pre ňu najbližšou cestou, tak sa snaží k sebe pripútať partnera a chce ho mať podľa seba, preto on necíti tú pre neho podstatnú slobodu vo vzťahu a po čase ju začne hľadať inde, až kým si obidvaja neuvedomia, že tú pre nich najpodstatnejšiu svoju časť nenájdu nikde, kým v sebe aj žena a tak aj muž si nedovolia prepojiť si obidve polarity do jednoty a neponechajú sa viesť popri tej už nájdenej celistvosti dominantne samými sebou – teda ak je reč o žene, tak cez svoju ženskú stránku, využívajúc a chápajúc aj svoju mužskú časť, a keď je to o mužovi, tak on cez svoju mužský dominantný archetyp nevylučujúc v ňom ani tú svoju ženskú časť. 

Keď žena a muž DOZREJÚ k prežívaniu seba ako celistvej osoby, ego sa medzi časom (zo začiatku ťažko, čím ďalej, tým viac ale už samovoľne a s dozretím) nechá zaviesť do pokory, kde sa začína INÝ ŽIVOT pre oboch – buď v partnerstve naďalej, ak toto nevedomé a potom veľmi, až miestami príliš pracné obdobie dokázali preklenúť spolu, alebo každý sám, keď ich ego bolo ešte silnejšie a nedokázali si uvedomiť spoločne tú svoju podstatu ženy aj muža. 

Ako sa žena mení cez uvedomenie si svojej skutočnej podstaty v sebe (rovnováhy animu a anima v nej), sa začína meniť spôsobom tým, že sa jej ženská časť posilní, preto sa prestane báť samoty, ktorá ju doteraz držala v hrsti, mužská časť sa tiež posilní, čím pre ňu začína byť podstatná aj sloboda (tým aj divokosť aj jemnosť v sexu), čo znamená (keď je zrelo uchopená), že si začne vážiť aj svoju sexualitu a si dovolí žiť tú časť seba, s ktorou muži nemajú problém v tom svojom sebeckom období. Oni si zas túto ich nevedomosť všimnú a vtedy im začína byť podstatná aj ich zrelá mužská časť, kde ich už tá pudová sexualita nevedie, a tak isto dozreje aj ich ženská stránka v nich, vďaka čomu sa otvoria aj emočne, nehanbí sa byť citovo otvorený a zaviazaný k partnerke, pri čom sa priblíži k sebe muž a žena v mieri práve takej, v akej sú v nich samotných spracované a nakoľko sú uvedomené tie ich vnútorné ženské a mužské polarity.

Teda: nakoľko sú tieto dva archetypy v nich v rovnováhe, natoľko sa vedia zladiť bez vonkajšieho nátlaku aj spoločne vo vzťahu. 

Toto vedomé prepojenie medzi mužom a ženou nazývame podstatnosťou spolunažívania cez vnútornú slobodu. 

Cez pokorenie svojich eg došli k ére, kde obidvaja vedia aj cítia. Je im jasné, že oni dvaja vystačia pre spoločné objavovanie seba samých a tej ich slobody a paralelne aj uvidenie druhého, kde v tomto leveli ich uvedomenia už nie je potrebné ani rozdeľovať, ani rozlišovať medzi ňou a ním. Došli k fáze, kde SÚ JEDNÝM. Otvorili sa a vďaka tomu nachádzajú neustále záhady v ich slobodnom spolunažívaní.

Prajem každému z nás čím jednoduchšie a rýchlejšie uvedomenie si toho, kým v skutočnosti SME…. harmonickou monádou a celistvosťou v tomto dualitnom svete, kde našou vnútornou hlbokou očistou očistíme aj náš vonkajšok, a partnerské vzťahy zrazu začnú bez problémov a zasahovania ega fungovať na báze lásky a slobody. 

Oplatí sa teda uvedomiť sa, či stále ostávame pri stotožňovaní sa s egom, ktorý nás k našej podstate nepúšťa?…. 

okh. 

–——————-– 

Kto sa už odvážil vykročiť na tú, pre ego nie stále najpríjemnejšiu cestu, som tu, aby som pomohla v prekonávaní tých najťažších fáz prerodu z nevedomej do vedomej bytosti. Píš či volaj, aby sme sa dohodli pri ďalších krokoch k stretnutiu sa 

  • buď cez fb chat 
  • telefonicky 
  • videohovorom alebo  
  • osobne v okolí KE 

0903858930, harmonia.andy@gmail.com,    

fb: https://www.facebook.com/okharmony1   

 

Ostávam v láske k vám všetkým: Andy 

 
🙂

Pridaj sa aj ty k téme 🙂

Partnerský vzťah, ktorý lieči a žije

Partnerský vzťah, ktorý lieči a žije

Prečo si vo vzťahu, ktorý ťa vibračne ťahá dole a v ňom nie spolu-tvoríte? 

Prečo si s človekom, ku ktorému patriť už ani nechceš alebo ti nedáva pocit, bez ktorého v skutočnosti by si žiť nechcel, keby….? 

Prečo si dovoľuješ stať sa a dokonca aj sa cítiť obeťou?

Prečo sa hráš na kata, diriguješ druhého a mu nedovolíš vykvitnúť pri tebe? 

Ozajstný krásny vzťah je o tom, že nie vyhovieť chceme jeden druhému na úkor seba, ani nie navyšovať sa nad druhým a tým zhadzovať pre nás (že vraj) toho najpodstatnejšieho človeka na svete, ale stáť pri ňom v zdravej sebaistote, objať ho, keď tak cítime alebo nás o to žiada, vedieť a môcť sa o každom jednom probléme porozprávať, povedať jeden druhému to, čo sami nedokážeme vyriešiť, s tým vedomím, že ten partner má o náš problém skutočný záujem, lebo vie, že ak sa jedna strana vo vzťahu necíti celistvo, tak úplnosť nie je možná a vzťah sa stal zraniteľným, vznikla trhlina, kde naša láskavá energia už vzťah neochráni, a veľmi dobre vieme, že ten, ktorý v tom (už ne-)partnerstve vytrvať chce iba kvôli…. (a tu hocičo vymenujeme, bude to stále iba a iba pre našu nezrelosť, zaseknutosť vo svojom detstve a ne-láske – teda jedným slovom: fyzično-emočno-mentálno-duchovnú nedospelosť), spadol do sebeckých vibrácií ega a buď si to čím skôr všimne a vykročí na cestu lásky, alebo ich dvoch čaká odlúčenie sa od seba…. či už na chvíľku alebo dlhšiu dobu, každopádne dovtedy, kým sa opäť oni dvaja nestretnú v niektorých ich spoločných životoch a neporiešia na nejaký ten vesmírny moment “uzavretý” útek pred sebou samým.

Ak nás partner skutočne miluje,

problém neostane len na jednej strane, ale sa stáva spoločným. 

Spoločným vedomím úsilím sa musíme (áno: musíme…. ak naozaj túžime po prirodzene harmonickom vzťahu plnej lásky, pokoja a pochopenia) dostať vďaka dôvere v sebe a tým aj v druhom na ten level, aby sme si uvedomili, že vzťah žiadny extrém nezachráni. Jedine, ak sa dokážeme dostať či sa vedome približovať k stredu, kam celé ľudstvo aj smeruje: k rovnováhe a jednote. 

Ak žena aj muž nájde svoju vyrovnanosť v emóciách (to znamená: uvedomí si, že ani precitliveným byť, ale ani necitlivým správne nie je) a tak isto aj v činoch (uvidia a precítia podstatu svojich konaní, kde sa nie výkonnosť, ale precítenosť svojich činov ráta), zladili sa natoľko, že vytvorili spoločný tím a nik a nič ich existenciu neohrozí dovtedy, kým táto súhra medzi nimi fungovať bude. 

Pocítením spolupatričnosti a dovolením si ju aj prejavovať sa vznikne to najhlbšie puto, čo medzi dvoma ľuďmi vôbec môže existovať tu na Zemi: Jednota v dualite.

Úplnosť obsahuje tú prepojenosť, objatie jeden druhého a dve telá spojené do jedného celku, ktorá je precítená, vnímaná a vedome prežitá na tej pozemskej rovine, kde už nevládne hierarchia, ale rovnosť, neovláda nás boj, ale súdržnosť a neustála pomoc, a kde nie je kontrola, iba bdelosť bez strachu v tej bezpodmienečnej láske, ktorá JE. 

Vtedy sa sex premení na milovanie a jeho podstata presiahne level pudový, kde dôvodom bolo spojenie sa dvoch fyzických tiel. Nastane objatie sa dvoch duší cez ich dve telá. Prestane byť podstatné, ako dlho dokážeme v tom spojení vydržať a koľkokrát dosiahneme orgazmus (teda len fyzické vyvrcholenie), ale naša pozornosť sa odvráti od seba AJ na druhého a sa tešíme z jeho prítomnosti, z toho, že je tu práve pre nás a my pre neho a VIEME, že sa môžeme pri ňom cítiť bezpečne, milujúco a dôverne, objíme nás vo chvíli, keď práve jeho objatie potrebujeme a VIEME, že sa od nás nikdy neodvráti, lebo nás CÍTI na hlbokej, duševnej úrovni. 

Cieľ a výkonnosť prestanú byť podstatným. Ostane “len” spraviť spoločnú intímnu chvíľku radostnou cez precítenie nielen svojho vnútra a tela, ale tak isto aj celého milovaného človeka. 

Partnerský vzťah sa pretransformuje z hmotného, záujmovo-využívateľsko-manipulatívneho na pokojný, láskyplný, kde sa obidvaja cítia v bezpečí, keďže vedia a cítia celou svojou bytosťou, že vystúpili z vibrácií ega do energie bezpodmienečnej lásky, kde je prepojenosť tak silná, že dvíha oboch z nich na stále vyššiu a vyššiu vibráciu lásky. 

Dovolíš si žiť to najviac, čo tu na Zemičke našej môžeš? 

Dovolíš si vyliečiť sa zo zranení, ktoré ti nepúšťa zažívať tú hĺbku, pre ktorú celé tvoje vnútro dýcha? 

Pripustíš si naplnenosť na všetkých úrovniach tvojho pozemského bytia? 

Čo ťa zastavuje, vďaka čomu zatiaľ nemôžeš žiť Seba? 

Ako vieš pomenovať ten blok v tvojom bytí, ktorý ťa zastavuje v spolunažívaní tej čistej lásky s človekom, ktorého vo svojej hĺbke jasne vnímaš ako najpodstatnejšieho na celom svete (okrem seba)? 

Už sa netráp, Kamarát…. ŽI…. lebo MôŽEŠ. 

okh. 

——————— 

Ak máš otázky spojené ohľadom svojich nevyriešených vnútorných zranení, mi smelo píš, volaj…. moja fyzičnosť je tu pre Teba, aby som ti pomohla spojiť sa sám so Sebou: 

0903858930, harmonia.andy@gmail.com,   

fb: https://www.facebook.com/okharmony1  

V láske a úcte k Tebe: Andy

 
🙂

Pridaj sa aj ty k téme 🙂

Trestáš sa a tým aj mňa alebo Miluješ sa a tým aj mňa?

Trestáš sa a tým aj mňa alebo Miluješ sa a tým aj mňa?

Partnerský vzťah je jeden z pozemských fenoménov, ktorého možnosť žiť je daný každému človeku. Je na nás, ako si s týmto obrovským darom naložíme.

Sú rôzne aspekty využitia ho, ale aj využívania nie práve pozitívne pre obe strany. My sa rozhodujeme, ktorú z nich si zvolíme: 

  1. sme v partnerskom vzťahu celý život – šťastne 
  2. sme v partnerskom vzťahu celý život – nešťastne 
  3. určitú časť nášho života naplňuje (najčastejšie nevedomý) partnerský vzťah, až kým sa nezačne transformačný proces uvedomovania sa v jednom z nich – vtedy sa partneri buď rozídu kvôli nezhodnutia sa ich dvoch vibrácií alebo sa na túto cestu posunu sa vyberú obidvaja a ostávajú spolu v stále väčšej a hlbšej láske 
  4. ostávajú single s veľkou prevahou ega v nich a hlásia, akí sú oni skvelí a preto s nimi nemá odvahu nikto žiť, neexistuje človek, ktorý by ich silu vedel zniesť a sa im vyrovnal…. neukazujúc, ale veeeeľmi hrdí sú za túto ich silu (vnútornú tvrdosť), nevediac a si neuvedomujúc, aké silné ľútostivé ego z nich zároveň rozpráva (cítime tu tú súťaživosť hneď, však?….) 
  5. rozhodnú sa radšej byť samotárom, než si priznať, že kvôli nezvládnutému strachu z bezpodmienečnej lásky, sile, ktorá by pokorila ich ego, ak by nabrali dostatočnú odvahu prepustiť vedenie a moc ega duši cez srdce, radšej ostanú sami – namiesto toho si povedia iba, že došli k záveru, že oni sú proste samotári (cítime tú slabosť, menejcennosť a nedôveru v sebe a v Život aj tu, však?….) 

Ak sa dvaja milujúci rozhodnú tvoriť spoločne, vydali sa na nikdy nekončiacu vedomú cestu transformácie ich osobnosti, ruka v ruke s Jednotou, ktorú v sebe už cítia, nabrali odvahu pozrieť sa na svoje temné stránky a vnímajú potrebu postaviť sa sami za seba a dostať sa do levelu sebavedomej samostatnosti, sebalásky a tým aj bezpodmienečnej lásky k svetu (nerozprávam tu o druhom extréme, kde zo sebca sa stane tak isto sebec, ibaže cez duchovnú sféru – slniečkár či duchovný egoista). 

Ak ale jeden z nich utečie zo vzťahu kvôli nezvládnutiu svojho vnútorného dieťaťa, ktorému nedáva zatiaľ šancu vyrásť, zapríčiní jednak druhému, a tak aj svojej nezrelej osobnosti obrovskú (aj vnútornú) bolesť. Samozrejme, ak toto zrkadlenie znamená pre druhého iba taktiež vyrásť do sebavedomého a zdravého, celistvého ženstva či mužstva a si dotyčný tento dar z nebies si všimne, rád na sebe popracuje. Ak je ešte v egu, je nám jasné, že obviňovanie partnera nebude náhodou. 

Každopádne ale VEDOMÉ PARTNERSTVO je o oboch bytostiach, ktorí sa samovoľne rozhodli v objatí kráčať vedľa sebou vo svojich životoch. 

Opakom tohoto ideálneho stavu je práve odlúčenie sa od seba, najčastejšie kvôli ego-boja, kde partneri, aj keď milujúci, nezvládnu svoje nahé ego pred druhou osobou a sa utiahnu či uzavrú vedome do seba. Zneprístupnia tým druhému svoje srdce a ich takýmto spôsobom nevedome trestajú za to, že ich UVIDELI, veď oni na takéto úprimné a jednoznačné odhalenie pripravení ešte neboli. Vinia druhého za to, že nemôžu aj naďalej hrať s nimi tú ich obvyklú podvedomú hru, k čomu sú si zvyknutí. Poznajú niečo, čo im doteraz vo vzťahoch vychádzalo, mohli sa v nich chovať nezrelo a nakŕmovať svoje ego cez využívanie partnera. Jasne, že oni to tak nikdy nevideli. Prišiel ale vedomý partner, ktorý pre svoje otvorené srdce odhalil tú ich detinskú hru, ale ich ego naďalej chce mať svoju pravdu a viesť ich za nos, a preto ešte silnejšie bojujú teraz už aj z trucu, preto ego začne hrať ďalej, aby mohlo byť ľutované a obdivované za svoju vynaliezavosť a pripravenosť v ochrane svojho majiteľa (skôr by som povedala: v pokračovaní tej podvedomej hre využívaním nevedomosti človeka, ktorého má v moci a on si to ešte stále nevšíma): začína obviňovať druhého za to, že v nich tie zranenia nielenže pohladkal, ale oni skoro rovno vykrvácali. Ešteže bol im na pomoci ten ich stály podvedomý program, ktorý ich nasmeroval k tomu, aby niežeby sa pozreli na tú ich ranu a príčinu, prečo krváca, ale že by chytro zakryli nejakým čím rýchlejším obväzom, len že by tá rana nebola pre nich viditeľná. Bolesť im nevadí, veď strieknu na ňu tú sebaľútosť a citovú uzavretosť a rana zrazu ako keby ani nebola. Jupppiii….  

Faaaakt? Náhle zmizla? Kam?….

Až tak veľmi svojmu egu veríme, že nevieme a zabudneme, že ak si zranenie a bolesť nevyliečime naozaj, zázrakom zmiznú? Hmmmm…. zaujímavý postoj hehe 😀

No ale poďme za radom, čo sa tu vlastne deje – ako sa stane z nevedomého človeka plne vedomá a láskavá bytosť s otvoreným srdiečkom? 

  1. Narodí sa bábätko čistučké, jemné, nevinné a zdravé. 
  2. Ak sa zraní a niečo mu zapríčiní bolesť, najčastejšie počujeme: “Neplač, veď si silný chlap.” alebo “Aaaale, veď kto ťa takú frflošku bude mať rád?” – prvé také momenty toho, ako keby nám rovno povedali: “Necíť nič, to sa nepatrí, počúvaj mamku a buď poslušný/-á.” – a dieťatko vykoná, čo mu ten ich Boh/Bohyňa (rodič) krásnym hlasom, ktorému dôverujú z celého srdca, prikázala. Nastalo zranenie, ktoré nebolo uzdravené pochopením a láskou, ale utlmené “nevinným” slovom. Dieťa je teda NAUČENÉ, ako radšej nechcieť skutočný problém UVIDIEŤ a lepšie je si zaklamať KVôLI rýchlejšiemu uzavretiu nastanej situácii – podvedomý program našitý na mieru k nezabudnutiu do konca života -, než sa vyplakať úprimne a zahojiť vedome tú otvorenú ranu. 
  3. Dieťa si prežíva svoj život v nevedomí o/od tejto svojej ranky, ktorá sa zväčšuje každým jedným dotykom, vďaka ktorým tá iluzórna ochrana okolo nej je stále hrubšia, obaľuje sa samo radšej tvrdým pancierom, než že by aj trošililnku opäť zabolela.  
  4. Zvyklo si na to, že sa k nemu treba chovať tak, aby ho to zranenie nebolelo. Mamka dodržuje tento “nádherný” program, veď ona ho priviedla k tomuto presvedčeniu. Vyžaduje to ale aj od ostatných presne takýmto chovaním sa k nemu, aké ho naučila jeho Bohyňa. Puto medzi nimi teda je natoľko silné, nakoľko a dokedy dieťa ešte verí v tej od nej naučenej ochrane svojej rany. 
  5. Dieťa fyzicky vyrastie a celý čas žije v tej svojej nevedomosti celkom pokojne, rana z detstva už nekrváca, je zalepená, znecitlivená a neviditeľná až natoľko hrubou vrstvou klamstva a neúprimnosti, že ani nevie, čo znamená ÚPRIMNOSŤ a AKO CÍTIŤ BOLESŤ.
  6. Keďže podvedome ten, na výzor dospelý človek, vyžaruje zo seba naučené praktiky, ako sa s ním zaobchádzať opatrne a na oplátku sa on k nim bude chovať slušne, takáto podvedomá hra a podmienená láska aj funguje nejakú tú dobu, kým tá druhá strana si tiež nechce všímať ten citový chlad v ňom, veď tak isto je slabá a naučená jej Bohmi k tej istej podvedomej hre. Super…. veď sa takto dá pokojne žiť! – MYSLÍ SI. Zatiaľ šajnu nemá, ako v ňom po celom tele už hnisá tá zo začiatku malilinká ranka pod tou hmlou nevedomosti.  
  7. Sem-tam niekto trošilinku náhodne do neho udrie, on vyšle signál nedotknuteľnosti, ten dotyčný ho berie a hnisavá rana je opäť neviditeľná. Nebolí ešte natoľko, že by si ju mal vôbec niekto všímať a dá sa ešte skryť pod povrch už časom toho zhrubnutého panciera temnoty okolo srdca. Zvykol si na svoju bolesť-nebolesť. Nevšíma si ju. Necíti už.
  8. Zrazu do jeho života vstúpi človiečik, ktorý tiež mal pllllno takých ukrytých nevedomostí, ale už si ich pekne postupne za radom odkryl, pozrel sa na nich a uvidel, aké hnisavé tie rany už boli, nabral odvahu vôbec si ich aj cez svoj strach odhaliť, pohľadal skutočné liečivo na nich, preto čas a láska ich zahojili, uzdravili. Ukazuje mu tie svoje už skoro neviditeľné rany a spolu si začínajú všímať aj tie jeho. On, keď ho začne všetko bolieť, ako sa tam zrazu dostane čerstvý vzduch, ranu ako sa len dá, tak rýchlo opäť zakryje. Usmeje sa v nádeji na druhého, že si nevšimol žiadne nedokonalosti na ňom a si MYSLÍ, že môže tak isto ďalej žiť v tej svojej nevedomosti o svojom detskom zranení. Nechce na to myslieť už a zotrvá vo svojich doteraz poznaných programoch naďalej. 
  9. Lenže…. druhá strana nemôže nevidieť tú ranu a začne v nej šprtať, nech sa naozaj vylieči, aby sa nemusel chrániť vkuse pred ďalším podobným nebezpečenstvom, aké pozažíval, keď bol ešte malý. Začne mu ukazovať tie jeho hnisy pod pokrievkou klamstiev. Ale on sa na nich nechce pozrieť, preto začne nenávidieť druhého a obviňovať ho za to, že ho to bolí. On sa z tej celej, už teraz zapáchajúcej rany chce vyliezť bez bolesti a vinu dáva na druhého: on je príčinou jeho bolestí. Nevidí ešte koreň všetkého, lebo nechce. 
  10. Čím ďalej sa odkrývajú jeho zranenia všade po tele a v duši, tým viac ho bolia a je nahnevaný o to silnejšie na toho – už teraz – nepriateľa, ktorý zo začiatku, kým mu neukazoval tie jeho nevyliečené rany, bol dokonalým človekom. Akonáhle mu začal otvárať za radom tie vidieť nechcené svoje temnoty, sa stával väčším a väčším nepriateľom pre neho. Zatiaľ v tých najsilnejších bolestiach hnisania si nechce všimnúť, že mu ten človek pomáha skutočne sa z tých zranení vyliečiť – navždy, aby už neostala ani omrvinka tých znecitlivených častí v ňom. Dobre vie, ako ho celé telo bolí, ale aj to, že ak ten hlboký vedomý zákrok vydrží, sa uzdraví, ako aj on. Ukazuje mu cez seba, že sa to dá: aj on sám si ich  postupne poodkrýval, pozrel sa do tých bolestí a aj keď ho veľmi boleli, zaťal si zuby a cez tie strachy z liečenia sa proste oddal svojim citom, vydržal ten prechodný a najsilnejší interval plaču, nechal vyplaviť sa na povrch všetky tie hnisavé slzy a tým, že ich odkryl, pozrel sa na nich a dal im jemné liečenie, už nepotreboval ďalej schovávať ich pod názvom “uzavreté srdce”, veď ho vyliečeného nemuselo chrániť už nič a teraz môže s radosťou pomáhať aj ostatným svojimi vedomosťami a vedomým bytím. On sa ale sústredí zatiaľ iba na novo vzniknutú bolesť a vidí v ňom krutého, necitlivého a protivného, nespravodlivého votrelca, v žiadnom prípade nie pomocníka. 
  11. Odošle ho teda so svojim správaním sa a neprávnymi urážkami od seba ďaleko preč. Ten ho ale sleduje z diaľky, ako zápasí so sebou a chce opätovne podľa tých svojich známych techník ešte stále radšej zakryť tie rany, ktoré sú mu teraz už viditeľne hnisajúce, a predsa si ešte stále MYSLÍ, že ak ich pekne a starostlivo zakryje, zabudne na nich opäť, než sa na nich úprimne pozrieť. Lenže sa už návrat dajak neudeje. Silou-mocou skúša pozakrývať všetky svoje temnoty, videl z nich už ale dostatočne veľa k tomu, že by sa na nich nedalo nijak zabudnúť.
  12. Zakryté hoci sú všetky tak, ako predtým, nie sú pre ostatných nevedomých hneď aj viditeľné, on o nich už ale VIE. Sú síce zakryté pred zrakom ostatných nevidomých, pred tou jednou bytosťou ich už nijak nevie skryť. Dokonca ani sám pred sebou, nech sa snaží akokoľvek. 
  13. Rany boli odhalené a už nikdy odteraz nemôžu byť zabudnuté a stratené do nevedomia, ako predtým. Preto skôr či neskôr v tom svojom hneve na človeka, ktorý mu otvoril oči, začína sledovať svoje pocity: čo cíti a vďaka čomu. Jasne, že ten hnev v ňom je zatiaľ väčší, než on sám a preto s tým “liečiteľom” nekomunikuje otvorene, vo svojej hĺbke ale začína CÍTIŤ aj napriek tých veľkých bolestí a životných skúšok náznaky zlepšenia sa. Začína VNÍMAŤ menšie bolesti z odhalenia svojich zranení. Všíma si, keď sa na tie rany lepšie pozrie, ako keby menej hnisu z nich vychádzalo, aj keď ho bolia oveľa viac, než dokým neboli odkryté. Vidí ale maličkú ZMENU lepšenia sa oproti tých najhorších bolestí. 
  14. Ten jeho “nepriateľ” sa z poza kríkov tiež teší spolu s ním, aj keď si ho on nenávidí v sebe ešte. Čím sa ale viac a viac vyčisťujú jeho rany, tým častejšie si spomenie na toho citlivého pomocníka, ktorého považoval neprávom za najväčšieho nepriateľa vo svojom živote. Zablesknú mu hlavou jeho žiarivé oči čím ďalej, tým častejšie. Aj keď sa nechce ukázať, ako pekne sa čistí a sa uzdravuje vďaka nemu, on ho veľmi dobre vidí celú tú dobu. Vie, že zatiaľ  nie je pripravený a nevie, ako mu má za toto odhalenie poďakovať. Veď nikdy vo svojom živote nezažil takú úprimnú pomoc od nikoho, ani od svojich rodičov, ktorých za Bohov dovtedy, kým sa s ním nestretol, považoval. 
  15. Odvahu v sebe ešte nenašiel prísť k svojim rodičom a ukázať nezalepené telíčko rôznymi náplasťami z detstva krížom-krážom. Nevie, ako by zareagovali na to, že on sa opovážil vyraziť a ísť po inej ceste, než čo mu ukázali a naučili oni. Bojí sa ich reakcií a preto sa schováva pred nimi aj naďalej a sa hrá na hru naučenú, lebo si MYSLÍ, že  “musí”, nemôže sa ukázať s otvoreným srdcom a im vysloviť, že miluje osobu a je jej vďačný za uzdravenie sa z tých stálych bolestí, ktoré tí jeho Bohovia považovali za normálne a on dlhú dobu tiež si veľmi prial, aby aj ten dobrosrdečný nepoznaný človiečik hral radšej podľa tej jeho naučenej podvedomej hre – “normálne”.
  16. Je zúfalý, lebo rany sa mu pekne hoja a on vôbec nevie, AKO sa ukázať s uzdraveným telom pred svojimi Bohmi. Cíti, ako keby ostal sám, úplne sám, veď má zviazané ruky: nepúšťa ho tá jeho nevedomosť (ego) pokročiť ďalej, bližšie ani k svojim Bohom, ani k tej osobe-pomocníčke. Veľmi dobre vie, že by sa už teraz musel znovuzrodený, úplne odhalený vyjsť pred nich a jeho Bohom sa priznať, akú silu v sebe že nejakú dobu CÍTI, ktorú predtým, kým sa skrýval, nemal, prišiel na to, že sám je strojcom svojho šťastia a nového života, odpútava sa od tých ich podvedomých programov a pretrhol to prednedávnom ešte neviditeľné puto medzi ním a nimi a sa dal na svoju vlastnú Cestu Života, a ešte k tomu prišiel na to, ako veľmi miluje toho najbližšieho človeka vo svojom živote, ktorého kruto odohnal od seba, keď si si MYSLEL, že mu chce iba ešte viac ublížiť. 
  17. Od tej doby uplynulo veľa času a vidí sa zvonka, z nadhľadu, je mu zreteľné, že sa jeho rany a neviditeľné, ukryté bolesti uzdravili jedine vďaka Tej bytosti, ale teraz ona je už ďaleko a možno iného lieči tak, ako vtedy jeho. “Možno ten druhý ho tak škaredo a nesúcitne nevystrčil zo svojho života na úplný okraj priepasti, ako práve ja. A možno sa zladili natoľko v tej ich zdravej citlivosti, že na mňa, stvrdnutého chladného sebca dávno zabudla. Dúfam ale, že do tej mnou pripravenej hlbokej jamy nespadla. Začínam CÍTIŤ v sebe tú VĎAČNOSŤ, o ktorej som donedávna nič nevedel, dokonca ju považoval za najväčšiu a najzbytočnejšiu hlúposť na svete. Začínam sa OTVÁRAŤ vo svojom srdiečku a chápať, čo to za bytosť ku mne anno prišla, akú cenu pre mňa mala a ja som si to nieže nevšimol, ešte ju zhadzoval, keď ona mi iba svojou láskou pomáhala otvoriť sa tiež k takej istej láske, ktorú vedela, že je možné pocítiť, len som jej vtedy ešte neveril.”
  18. “Teraz už veľmi dobre VIEM, čo mi tým svojim otvoreným, bezprostredným postojom ukazovala…. ale je preč…. ďaleko odo mňa….” – šajnu nemá, že celý čas bol z tej diaľky sledovaný, preciťovaný, nehnevá sa na neho, ako si to on MYSLÍ a len a len na jeho čistý a jasný hlas lásky čaká, kým naberie ODVAHU nebáť sa ani nehanbiť ukázať mu a celému svetu, že sa uzdravil. Srdce má už opäť dostatočne otvorené a sa nebojí žiť Nový Život, dokonca práveže je hrdý na seba a by sa tešil, keby s osobou, ktorej – už teraz vie -, že najviac na svete záležalo, aby sa uzdravil, mohol tráviť celý svoj život. 
  19. Nutkanie svojho vnútra nenechá ale na jeho zodpovedné rozhodnutie dlho čakať, veď sa už VIDÍ. Napriek svojim naučeným a nezabudnutým strachom vo svojej hĺbke, sa dokáže premôcť cez svoju myseľ a vykričí do sveta: “Láska, ĎAKUJEM.” 
  20. Ona ten hlas spozná a s otvorenou náručou ho objíme navždy. 
  21. Láska Lásku našla a vďačnosť a úcta v nich ožila. 

Nie je to rozprávka, moji milí, ale CESTA MOŽNOSTI UZDRAVENIA SA z nevedomosti do citlivého, sebavedomého človeka, ktorý sa uvedommil a má príležitosť žiť Seba spoločne so svojim Partnerom Duše v úplnosti a bezpodmienečnej láske.

Aj keď tento proces otvárania sa k srdcu je pre ego veľmi bolestivý (ego sa drží silou-mocou pri svojich už známych programoch a presvedčeniach), vývoj uzdravenia sa nenechá na seba dlho čakať a odvážnych ocení láskou a slobodou.  

Prajem každému odvážlivcovi šťastný a pokojný Život. 

okh. 

————————– 

V tomto procese Tvojej premeny ti pomôžem, ak mi napíšeš či zavoláš…. dohodneme sa na termíne nám obom vhodnom a na podmienkach našej konzultácie: 

0903858930, harmonia.andy@gmail.com,   

fb: https://www.facebook.com/okharmony1  

S láskou k vám: Andy  

 

 
🙂

Pridaj sa aj ty k téme 🙂