Druhá strana mince alebo Prečo už nie je potrebné byť sám

Druhá strana mince alebo Prečo už nie je potrebné byť sám

Často a ozaj na rôznych miestach sa môžeme dočítať o tom, ako byť šťastný sám. Návody máme do bludu a predsa k nám to úprimné a dlhodobé šťastie dajak nechce prísť. Prečo v našom vnútri pociťujeme pravý opak toho, že by sme mali žiť sami?…. Odpoveď aj tu, ako všade, je tak veľmi jednoduchá: lebo žiť sám predsa prirodzené pre nás, ľudí, nie je a neprispieva k nášmu šťastiu sa znásilňovať a ísť aj cez našu mŕtvolu v Sebe.

Proces sebarealizácie cez sebareflexiu a prijatie sa aj s našimi uvedomelými tienistými stránkami je nevyhnutný pre našu dušu k naplnenému životu tu na Zemi v hmotnom tele. Sme totiž ĽUDIA – na to nezabudnime.

Ok, súhlasím s tými článkami v tom, že áno, jednoznačne bez toho, že by sme boli spokojní sami bez partnerského vzťahu, ani v partnerstve byť šťastní nemôžeme a nikdy nebudeme. Nájsť sa a dostať sa k vlastnému láskyplnému stredu je teda podmienkou a potrebným krokom k tomu nasledujúcemu: byť šťastný aj SPOLU.

Preto si už neklamme.
Prestaňme si dávať ďalšie masky a vynucovať od seba, čo vo fyzickom tele úplne možné nie je, presnejšie: nelipnime na samote, aby naše ego mohlo byť kŕmené naďalej cez ďalšie, srdcu vzdialené klamstvo, len aby sme predsa len nemuseli otvoriť naše srdcové centrum sebe, partnerovi a svetu a sme si dokázali svoju pravdu (komu ale?….jedine nášmu egu).

Byť (že vraj) šťastný je iba jedna strana mince. Teraz tu spoločne odhalíme aj tú druhú.

Zaprieme seba v tom nevedomom ošiale nášho ega a uveríme tomu, že byť sám je presne to, po čom naše vnútro odjakživa túži? Na druhej strane zas nám tá naša hlava vraví: mať pri sebe partnera je naplnenie samotné. Faaaakt?

Nie!!!!

Ani jedno tvrdenie nie je na mieste tam, kde sebaláska zdravo funguje.
Obe tvrdenia sú prejavy ega.
V prvom prípade sa objavuje strach z toho, že by sme náhodou pri otvorení sa k samými sebe, k tej skutočnej a hlbokej podstate v nás, nemohli ďalej mať kontrolu nad Sebou a ego by nás nemohlo viesť podľa doterajších, už naučených a zbehlých scenárov. Problém nastáva vtedy, keď sme na seba až tak pyšní, že si nevšimneme, čo sa v skutočnosti s nami deje a si povieme: “Ale veď ja partnera ani nepotrebujem…. ak som sám, nikto mi nezavadzia, k nikomu sa nemusím prispôsobiť…. ako fajne mi je samotnému…. už vlastne vzťah ani nechcem mať…. tam sú stále iba problémy a treba niečo riešiť, čo sa mi nechce a vôbec ma ani nezaujíma a proste radšej som v kľude, v pokoji sám so sebou a maximálne s kamarátmi…. mám svätý pokoj od vzťahu… je mi tak dobre a dokonca lepšie, než furt niečo s niekým riešiť…. robím si to, čo chcem a nikto mi môj plán neporuší.”

Naozaj???? Až tak biedne je byť vo vzťahu s niekým? Prečo si to asi myslíme? Pozastavili sme sa nad tou otázkou už niekedy?….

Prečo si MYSLÍME, že vzťah je a môže byť iba úbohý?
Prečo si nedokážeme predstaviť, že partneri sa spolu tešia?

Prečo by nebolo možné spoločne fungovať v láske, kde je úcta, rovnocennosť a stabilita?

Prečo sa zdá niekomu mať rešpektujúci vzťah nemožný?

Prečo si zvolil radšej ostať sám?

Poviem ti, kamarát….

Ak si niekto vyberie život o samote, znamená len a len to, že jeho ego ešte nie je pripravené dávať.

Tak isto opačný extrém: ak si niekto potrpí, ale veľmi, na vzťahu a nedokáže byť spokojný aj sám, znamená, že je závislý na druhom a na dávaní a nedokáže prijímať a prijať obdobie samoty vo vyrovnanosti a byť sám so sebou v láske. V takomto prípade sa ego bojí, že ostane sám a preto je pre neho ľahšia verzia možnosti uveriť tvrdeniu, že vzťah nás naplní a budeme šťastní, než sa priznať, že sami ostať sa bojíme. Tento, egoisticky niekedy ani nenaznačovaný sebazničujúci prejav sa deje kvôli hlbokej zášti v nás práve “vďaka” tým negatívnym zápisom v našej podvedomej mysli, ktoré sa udiali v minulosti a my žijeme ešte stále podľa nich – riadia nás…. ani si nevšimneme.

Nevyrovnaný človek je teda aj ten frajer, ktorý si nepripustí vzťah a vám bude tvrdiť, aký je on šťastný sám, a tak isto aj ten druhý, kde sa do jeho života nevedomky vkráda myšlienka na partnera bez prestania až tak často, že nedokáže vyrovnane fungovať v bežnom živote.

Prečo sa dejú tieto dva extrémy tak často v dnešnej dobe?
Jediným dôvodom pri oboch extrémoch je: ne-sebaláska.

Viem, že kto sa zaujímaš o túto tému, nepadne ti (stotožnený sa ešte s egom) až tak vhod toto jednoznačné tvrdenie. Ani mi to nie je podstatné ti dokázať. jednoducho je tak: ak nemáš harmonicky fungujúci vzťah, to znamená iba jedno: neprijal si sa ešte a deje sa s tebou buď jedna alebo druhá možnosť: buď od vzťahu utekáš alebo na ňom lipneš – máme teda čo robiť 🙂

Ten, kto partnerský vzťah žije a dvaja ľudkovia v ňom budujú spoločne rešpekt, podávajú si navzájom pomocnú ruku a majú vyvážené oba polarity v sebe (ženskú aj mužskú), je spokojný nie cez sebaklam a nevedomý pokoj, ale práve cez sebaúctu, rešpekt voči sebe a tým aj k druhému, nevnucujú si vzájomnú lásku, ale ona pohlcuje všetky tie negatíva, ktoré vyjdú na povrch.

Láska je nadovšetko.
Začína sa to ale SEBALÁSKOU. Láskou k sebe samým. Nie tou nezdravou sebeckou, čím ju často pozamieňame. Láska k sebe znamená vedomé prijatie všetkých našich prejavov v tomto fyzicko-hmotnom svete, kde sa odohrávajú naše vnútorné, duchovné diania, ktorým po uzdravení sa hovoríme bezpodmienečnosť.

Ukazovateľom skutočného najvyššieho šťastia je fyzicko-emočno-mentálno-duchovná vyrovnanosť cez reálnu sebareflexiu tak, ako je vodováha v hmotnom svete, kde rovnosť sa nevykoľají ani na jednu stranu.

Ak si zodpovednosť zoberieme do vlastných rúk za VŠETKY svoje telá, vtedy môžeme jednoznačne vysloviť: “Som šťastný.” Tými našimi telami vnímam:

Fyzické telo – ak ho máme zdravé, v kondícii, vyšportované a správne vyživené (nejeme viackrát, než tri, aj to v malých množstvách a hlavne čerstvé rastlinné šťavy, smoothie, šaláty, bez varenia, bez cukru, bez lepku, bez laktózy atď.), cvičíme 3x týždenne (1-2x silové cvičenie, 1-2x kondičné a 1-2x strečingové – prípadne kombinácia týchto športov) -, telo vyzerá zdravo, krásne, mladistvo a čerstvo.
Emočné telo – ak je vitálne, plné energie a zrelých, uvedomelých emócií – nie sme zaťažení a unesení ťažkými negatívnymi cíteniami (smútok, hnev, nekľud až intenzívny stres či agresia), ale ani prílišným slniečkárstvom (čo je často podvedomé vyhováranie sa na nechcené povšimnutie si nášho duchovného ega, preto neuvedomelo považované za pozitívne), vtedy sme spokojní a dokážeme aj zjavne bdelo vnímať svoje pocity, keďže nie sme unesení náhradami vlastných pocitov cez egom riadené city.
Mentálne telo – ak ho máme vyvážené uvedomelými myšlienkami, ktoré nás nezaťažujú ani pri práci, ani pri oddychu, nevedú nás oni, ale vieme byť v bezmyšlienkovom stave, ktorý neznamená ale utlmené či nevšímavé myšlienkové pochody v nás, ale videnie filmu nášho života v prítomnom čase bez zasahovania nechcených (alebo často egom až príliš vynútených), minulých situácií či strachov, obáv alebo pochybností z budúcnosti. Mentálne sme v harmónii pri vedome vyvolaných myšlienkach alebo proste a najjednoduchšie povedané: myšlienkach prichádzajúcich “zhora” v správnom čase a na presnom mieste, kde nás neovplyvňujú situácie a vedome na nich reagujeme alebo bez zásahu ega.
Duchovné telo – ak ho počujeme (nielen počúvame alebo ani to nie), sme našim vnútrom jasne vedení a stále vieme, akurát čo máme robiť, čo je našou povinnosťou aj vyšším poslaním. Naše vnímanie nie je ovplyvnené mysľou, alebo aj keď sa nás hlava pokúša vyviesť z tejto hlbokej rovnováhy len aby mala pravdu a mohla bojom vynútiť tú svoju predošlú pozíciu a moc, už si ho všímame a pristihujeme sa dostatočne na to, že by sme si vedeli rozlíšiť zásah ega či kľud srdca v našom živote.
Okolie a situácie nad nami prestanú mať moc. Hoci, kým sme žili jednu či druhú stranu mince, my sme im dôležitosť dávali, ďalej už ale nemajú vplyv na náš pokojný život. Dostali sme sa do svojej Podstaty.

Podľa mňa ale neexistuje človek, ktorý by bol stále vo svojom strede (česť možno výnimkám, na ktorých už ozaj ani cez jedno telo nevplývajú životné skúšky a obstáli aj v tvrdých preskúšaniach), máme teda negatívne či pozitívne emócie kvôli prebiehajúcim myšlienkám v nás (áno, ani eufória nepatrí k vyváženému stavu bytia), ak ale poznáme odpoveď na najpodstatnejšiu otázku v týchto prípadoch – PREČO? -, tak sme hneď opäť v prítomnosti. Ak ešte blúdime niekde medzi nevyváženými extrémami, okolie má jednoznačne moc nad nami a nie sme pánmi situácií (ktorých si dávno MYSLÍME, že jednoznačne sme) a ZODPOVEDNOSŤ sme ešte celkom za svoj život na seba nezobrali.

Ako teda postupovať ďalej, keď sme sa niekde, v niektorom z prejavov ega našli?

…. položme si otázku:

PREČO sa mi TO deje?
KDE JE PRÍČINA mojej nespokojnosti, nevyrovnanosti, hnevu, bolesti či žiaľu, smútku alebo práve tej veľkej veselosti, eufórie, prílišnej radosti zo seba?
ČO MI VESMÍR (Život) UKAZUJE za zatiaľ nezvládnuté a nepretransformované do lásky?
UVEDOMENÍM SI SKUTOČNEJ PRÍČINY a všímaní si zrkadiel v našom živote sa dostaneme do Seba, do prerodení sa v nás samotných a koniec koncov zo seba budeme mať naozaj DOBRÝ POCIT (pozor: nie pocit vlastnej dôležitosti a nos hore!!!!). Ráta sa vnútorné hlboké šťastie pri čistom svedomí bez pocitu viny či nedokonalosti. Akonáhle sa tento harmonický STAV v nás objaví, si môžeme byť istí, že sme “došli”….

Prestať utekať pred strachom alebo si ho aspoň pripúšťať, že v nás je, je prvým krokom k naozaj hodnotnému a úspešnému životu – k čistote nášho bytia vo svete, kde bez materiálnych vecí neprežijeme. Je potrebné teda zladiť spomínané štyri telá k tomu, že by sme už nepadali ani do jedného, ani do druhého extrému a mohli žiť náš stred…. SEBA – aj v partnerstve.

Ak sa pristihneme pri tom, akí sme spokojní vtedy, keď konáme podľa našich vnútorných “nutkaní”, intuície, hlasu v nás, čo cítime, tešíme sa zo seba, preskúšame sa po prípade aj v pre nás nových situáciách, ku ktorým sme sa ešte doteraz nedostali, a zrazu sme zo seba unesení, ako nám ide aj samým, bez partnera, alebo práveže nemôžeme nemyslieť na neho, tak sme spadli nazad…. do ne-lásky.

Nezabudnime na to, že sa najprv naše ego musí nabažiť samo, dokázať si, že je schopné aj samo žiť a AŽ po tomto UVEDOMENÍ SI pri vedomom bytí už cez nazbierané životné egoistické skúsenosti a s dostatočnou odvahou sa začneme otvárať k nášmu vnútornému ženskému a mužskému aspektu.

Bez nabaženého ega (či cez fyzicky prežité skúsenosti, neskôr zažité emočne či cez myšlienky alebo dokonca v nadhľade vedome) sa nedostaví očakávaná ZMENA – naplnenosť bytosti.
A práve TU sa začína náš skutočný Život, kde zároveň CÍTIME aj KONÁME…. VEDOME….

TU a TERAZ sa môže začať aj PRECÍTENIE nás samotných, kde nám vnútro ďakuje za oslobodenie sa z väzenia ega. Tá vďačnosť sa prejaví v jednoznačnej a prirodzenej túžbe prežiť svoj život na Zemi SPOLOČNE s partnerom/partnerkou nie preto, že ho/ju potrebujeme, ale “iba” kvôli tomu, že ho/ju MILUJEME.

okh.

–——-––——–

Pri pocite potreby osobnej konzultácie som ti k dispozícii cez tieto možnosti:

cez fb chat – OK Harmony – Andy
telefonicky – 0903 858 930
videohovorom cez fb
osobne v okolí Košíc či Moldavy
Krásne vedomé chvíľky na tejto Zemičke nám všetkým prajem v láske zažiť:

Andy

🙂

Pridaj sa aj ty k téme 🙂

Si to TY

Si to TY

Tvoje slová aj moje sú. 

Tvoje city vo mne rastú. 

Všetky prejavy od Teba 

prijímam ako dar z Neba. 

 

TY si ten kľúč, ktorý anno 

sa v mojom srdci objavil, 

odomkol si tajný zámok, 

čo sa nikomu dovtedy nepodaril. 

 

TY si mi dal lásku k Sebe, 

TY si dôkaz blízkosti, 

cez Teba som uchopila 

svoje ženské prednosti. 

 

Si ten, ktorý stále bol 

vo mne v hĺbke ukrytý, 

čakala a hľadala som 

ten plán v srdci zarytý 

 

od mladosti, keď mi raz 

v tom smútku osamelosti 

prišiel si sa predstaviť mi: 

“Raz ma nájdeš a mi povieš: “Si to TY.” “ 

 

Tak sa stalo, áno, Láska, 

keď sme sa dvaja stretli: 

nerozmýšľali sme ešte, 

stáli sme v tej nahosti. 

 

Tam zábrany naša myseľ 

žiadne nedávala, 

až po uvedomení si

lásky k sebe, nahlas zakričala: 

 

“Pozor, pozor, nebezpečie, 

srdce zavri rýchlo, 

stať sa môže teraz náhle 

úplne VŠETKO. “

 

Ty si poslúchol ten hlas, čo 

aj dávno ťa viedol, 

nastal zvrat nečakaný 

a ťa zavial vietor 

 

tam, kde srdce pancier nosí, 

kde nikto nikdy nie je bosí. 

Hrubá, jednoznačná čiara 

znamená, že tá žiara, 

 

splývajúca do jednej, 

nemôže už ďalej tvoriť 

krásu duší, iba na tej  

Zemi v blate brodiť. 

 

Prechádzam ale čímkoľvek, 

cítim prvok Jednoty, 

ukazuje mi tam Teba 

a šepká mi: “Si to TY.” 

 

okh. 

 
🙂

Pridaj sa aj ty k téme 🙂

Milujeme (sa), ak sme sami?

Milujeme (sa), ak sme sami?

Pre mňa poslednú dobu veľká otázka:

som v bezpodmienečnej láske tu na Zemi, ak som bez partnera? 

Sami nikdy nie sme, je mi to úplne jasné, predsa v tomto hmotnom svete je život založený na dualite: jin a yang sa doplňuje neprestajne vo všetkom prejavenom, aby tá úplnosť monády cez dva celky vystala. 

Príklad:  

  • jinový mesiac bez yangového slnka by nemal význam existovať a opačne 
  • radosť by sme nepocítili bez zažitia smútku a opačne 
  • jinová žena priťahuje yangového muža 

A preto vznikne otázka: milujeme vôbec naozaj, ak sme fyzicky bez partnera? Čo znamená milovať sa a milovať druhého? 

V týchto týždňoch som koncentrovanejšie dostávala od vás otázky či komenty ohľadom toho, že žena je už v bezpodmienečnej láske, ale nie je vo fyzickom a ani dokonca v bližšom duchovnom kontakte so svojim dvojplameňom. Dôvod že vraj: muž je chladný, neprístupný, srdcom uzavretý. Nakoniec ale sama žena má pochyby, či BY ho vôbec dokázala pripustiť k sebe a opäť ho milovať, AK BY sa uvedomelo vrátil k nej. A ešte k tomu sa deje veľmi často, že ženám prichádza ďalší muž do života, ktorý je milý, dáva jej presne to, čo jej ženská polarita potrebuje a predsa nie je spokojná a šťastná. Tento dej sa odohráva neprestajne a dookola v dvojplamenných “vzťahoch”.  

Napíšem vám, milí kamaráti, ako to vidím ja momentálne….  

Pýtate sa a píšete mi:  

  • necítite svoj dvojplameň (DP) – čo to znamená? Odpojil sa od vás on (a strach je tu hneď s očakávaním, že by to tak nemalo byť – všímaš?)? 
  • on je v egu a ty v srdci v tej bezpodmienečnej láske a si sa odpojila od neho ty, keďže je v tých nižších vibráciách – vravíš (súdiš a sa navyšuješ – vidíš?). 

Takýto prístup má byť akože bezpodmienečná láska? Ktorá ešte k tomu je plná strachu, nadradenosti, súdenia a očakávania – čomu sa nepriznávate, žienky milé? Veď si len všimnite, čo sa skrýva ZA týmito vašimi vetami…. 

Nie, ja s týmto prístupom nesúhlasím. Názor mám trošku iný na bezpodmienečnú lásku. 

Ak je niekto v TEJ láske, iba MILUJE. Nemôže sa diať nič iné.  

Teda: nemôže necítiť svojho dvojplameňa. Nemôže byť v pocite vlastnej dôležitosti tým, že si MYSLÍ, že ona je viac, keď sa on odtiahol od precítení svojich emócií v sebe alebo on, keď ona ešte nemá uvedomené svoje nezrelé emócie.  

Poznáme slovo zrkadlenie všetci. Čo nám DP zrkadlí iba? Nie náhodou, že sme sa uzavreli práve my preto, lebo ako keby sme CHCELI vnímať iba to krásne, jemné a sme v neprijatí sa v zmysle, že nenávidíme v sebe práve tú mužskú časť a zároveň ani naša ženskosť nie je celkom prijatá?  

  • nie sme cieľavedomé 
  • nekonáme to, čo tak či tak CÍTIME, že BY sme mali 
  • nevieme vyčkať muža, že by sa prejavil vo svojej pevnej aj jemnej sile v slobode a v prijatí aj svojich emócií
  • nevyužívame dokonale naše intuitívne schopnosti 
  • prispôsobujeme sa k mužom a bojujeme s nimi, kto zvíťazí – kde je tu tá jemná ženská energia?…. 

Je v nás v úplnej nerovnováhe tá naša ženská a mužská časť (tak isto evidentne aj v mužoch, inak by už aj oni boli v partnerstve šťastní a slobodní). Čiže klameme seba ohľadom tej nesmiernej lásky, ktorú k DP-u cítime, veď ho súdime za jeho chlad a držanie sa v tých takzvaných nižších vibráciách (v egu) a nevidíme, že aj my sme presne tam.  

Ako by mohla byť žena výnimočnejšia, než muž – a opačne?!  

Ako by mohla byť na vyššom leveli, ak neprijala muža svojho života takého, aký práve teraz, v tejto a v každej jednej chvíli je?  

Ako môže žena povedať, že miluje bezpodmienečne, ak má výhrady voči nemu: prečo sa neotvorí? Prečo sa nezmení? Prečo ma nechápe? Prečo už konečne neuvidí, že ho len milovať chcem? Prečo mi nedá to, čo ja potrebujem a ja by som mu dala (vrátila za to!!!!) tú jeho potrebu? 

Cítiš tú NE-bezpodmienečnú lásku v každej jednej vete, milá žena? 

Vnímaš všade to tvoje očakávanie voči nemu? 

Rozumieš už, prečo nie ste spolu a prečo sa ti zatiaľ ten muž neotvoril? 

………… neprijala si ho práve preto, lebo si neprijala ani seba a nevidíš jeho krásu s prijatím aj ešte jeho nespracovaných tieňov, keď tá tvoja krása nie je tiež odhalená. Očakávaš, že by ti vyhovel, keďže až tak veľmi túžiš po jeho dotykoch a aby bol pri tebe a sa ti venoval, že si nevšimneš v tom celom procese SEBA: venuj sa sebe, krásna žena – rob to, čo vo svojej hĺbke vieš, že máš spraviť, buď spokojná sama so sebou tak, ako si teraz alebo ak nie, tak to zmeň. Ale neočakávaj od neho, nech sa on zmení.  

Jasne, že sa transformácia udeje, veď o tom je Život.

No veľmi dobre vieme, ako funguje tento svet: dejú sa veci, ak ich skutočne prijmeme tak, ako teraz sú nie KVôLI tomu, že by sa POTOM udiala aj tá OČAKÁVANÁ ZMENA, ale preto, lebo ho miluješ len tak…. TERAZ…. so všetkým, čo je…. práve v tej bezpodmienečnej láske, kde je ti jedno, či sa zmení a kedy, ale ho proste miluješ takého, aký je: nastavený sa stotožniť so svojim egom…. nech…. veď si ho tvoje srdce vybralo (tak odopieraš aj svoje srdce?) – miluješ ho a miluješ sa alebo nie?…. buď k sebe úprimná a uvidíš, že aj od seba očakávaš nejaké zmeny, ktoré si ešte nespravila a dávno cítiš, že máš…. tak do toho, žena: ZAČNI KONAŤ. Začni robiť to, čo vieš, že máš. TERAZ. “Zabudneš” na neho na chvíľku, budeš sa cítiť dobre a zrazu zistíš, že je pri tebe. Tak TO funguje a ty to tiež vieš. Tak sa prestaň ľutovať (a mi nehovor, že sa neľutuješ), prestaň očakávať a začni KONAŤ. To je moje posolstvo pre Teba. 

———————-

Tým štádiom neprijatia som tiež prešla. A trvalo mi to poriadne dlho. Celý ten čas som vedela, čo mám robiť, ale…. jasne, že som niečo robila, no nie presne, čo som vo svojom vnútri tak dokonale vnímala. Čakala som na neho s výhovorkou, že veď POTOM, keď VĎAKA tomu, že sa vráti, sa budem cítiť lepšie, spravím, čo mám (alebo spraví on, či možno spoločne)…. teda na rovinu povedané: vďaka nemu budem mať viac síl a spravím všetko, naplnená tou od neho získanou energiou, raz-dva.  

Je nám jasné, čo sa deje a predsa sa necháme viesť s týmto podvedomo-vedomým programom. Hm????….

Dokedy ešte?….

  • dokedy chceš fňukať a očakávať od druhého naplnenie?
  • dokedy sa ešte chceš nechať viesť tvojim egom, ktoré ti sľubuje, že RAZ ti bude dobre?
  • dokedy chceš žiť v ilúzii bezmocnosti?
  • dokedy sa chceš trápiť, žena intuitívna?

Čo, keby si sa začala POČÚVAŤ a podľa toho aj KONAŤ? (…. muž tak isto, to je nám azda normálne).

Muž do tvojho života môže vstúpiť jedine vtedy, ak si slobodná. Veď ako by si jemu mohla dať to pre neho najcennejšie tu na Zemi, ak ty sama nevieš, ako sloboda presne vyzerá? 

A ty, muž jej života: ona ťa do svojho života prijme celého aj fyzicky vtedy, ak vycíti z teba prijatie svojich tienistých stránok, hlavne čo sa uzavretých a neprijatých emócií týka, zakopaných hlboko do seba od tvojho detstva či ešte dávnejšie. Ako by si ju mohol niekedy v živote pochopiť a milovať, ak sebe samému to nedovolíš, nechápeš seba a sa nemiluješ (nie z ega!!!!)? Pozri sa do svojho hnevu, urážlivosti, ne-sebaistoty, mačovstva a potreby dokazovania si svojich sexuálnych schopností, zoči-voči do očí, PREČO to tam ešte stále je a kde je tá úcta a pokora voči sebe? Kam zmizlo sebaprijatie, aby aj ženu si mohol ctiť v úprimnej pokore takú, aká je a ona teba tiež? Ako by ťa mohla prijať, ak ty seba so všetkým, čo aj vo svojom vnútri si, prijímaš s výhradami a podmienkami alebo si ich ani všimnúť nie si ochotný? 

Nemôžeme byť prijatí druhým, ak sami so sebou nie sme – a to nehovorím o povrchu, ale celkovo, čo zahrňuje aj hĺbku. Proste a jednoducho: pozrime sa úprimne do seba: máme sa radi takí/také, akí/aké TERAZ SME? Ak nie, vieme, čo máme robiť?…. KONAŤ. Konať, konať a konať. A potom…. až potom sa opäť stretneme tak blízko k sebe, ako sme po tom odjakživa túžili: v úplnej hĺbke našej bytosti v tej bezpodmienečnej láske, ktorú sme očakávali od druhého, no my sme neboli odhodlaní, odvážni a schopní za to spraviť VŠETKO, čo sme stále vedeli, že máme.  

Tak raz-dva do toho…. aby sme cez naše činy došli k sebaprijatiu, pocitu vlastnej hodnoty a tým dokázali prijať aj druhého a oceniť jeho/jej schopnosti, vedomosti, zrelé emócie, ozajstné skutky a lásku, ktorú ŽIJE a preto aj rozdáva a tak isto aj prijíma vo forme, ktorá je prirodzená, bezprostredná, šialená, divoká, bdelá, pokojná, slobodná, láskavá a……………………………………… bezpodmienečná.  

V takýchto energiách je radosť konať, riešiť, preciťovať, byť. 

Keďže som týmito štádiami vývoja prechádzala aj ja sama, viem, aké obrovské očakávania voči môjmu DP-u som mala. 

Jasne, že….  

  • sa mi nemohol otvoriť, keď som voči nemu bola uzavretá a neprístupná 
  • sa nechcel zmeniť a svoje srdce mi ukázať naplno, ak som na neho tlačila emočne 
  • som nemohla byť naplnená vďaka nemu, ak som v sebe tú radosť nenašla 
  • som mu slobodu nedokázala umožniť, keď som sama bola neslobodná 
  • som sa nemala komu odovzdať, keď ja sama som nebola odovzdaná Životu a sebe. 

Preto si nemyslím, že ak príde človiečik, ktorý nám dáva presne to krásne, ktorý DP zatiaľ nie je schopný, sme v tej bezpodmienečnej láske. Ukazuje nám iba našu túžbu po takomto správaní sa voči seba aj voči našej dvojduše – to znamená, že sme nášho DP-a neprijali SPOLU S JEHO EGOM, teda ani naše ego nie je prijaté a preto partnera vo svojom živote pri sebe fyzicky nemáme.  

Chceme zažívať len krásne, no Život nie je iba o pozitívach…. žijeme v dualitnom svete a presne túto skutočnosť nám ukazuje aj DP…. ak ho neprijmeme spolu s tým jeho chladom a nedôjdeme k láske aj vtedy, keď on ešte svoje srdce bojí otvoriť, to nám zrkadlí jedine, že naša láska k nemu nie je bezpodmienečná. 

Teda úloha pre nás, dievčatá (tak isto pre mužov): prijať sa celkom, so všetkým, čím sme a začať konať v súlade s tým, čo vo vnútri nás už dávno kričí. Inými slovami: prijať seba aj s našim egom, objať sa/ho a umožniť tým aj byť objatý/á. 

Odteraz mi teda nehovorte nikto: “To sebaprijatie sa udialo, len on sa ešte neotvoril.” …. DP-e reagujú jeden na druhého, a to veľmi rýchlou intenzitou: preto ak ešte je v chlade, tak sme tam aj my…. ak nás odmieta, tak sa odmietame aj my…. a práve PRETO CÍTIME, že asi už nedokážeme milovať, lebo my máme to naše srdiečko tak isto uzavreté a chladné. 

Prajem nám pocítiť, čo naozaj znamená MILOVAŤ BEZPODMIENEČNE. 

okh. 

–—–———–– 

Ak tak cítiš, že potrebuješ o tejto téme sa so mnou rozšírnejšie porozprávať, SOM TU PRE TEBA: 

0903858930, harmonia.andy@gmail.com, fb: https://www.facebook.com/okharmony1

Andy

 
🙂

Pridaj sa aj ty k téme 🙂

S kým prežiješ celý svoj život?

S kým prežiješ celý svoj život?

S partnerom? S partnerkou? S rodičmi? S deťmi? So susedmi? S blízkymi? S cudzími?…. 

NIE. 

Celý život prežiješ sám so sebou. 

Celý život prežijem sama so sebou.

Rozhodla som sa mať sa rada. Pripustila som si, že pravdepodobne nie som iba moja myseľ, keď aj POCITY mám. Radšej sa budem mať rada, než sa nenávidieť stále KVôLI niečomu, niekomu, nebyť spokojná a nemilovať sa. Mám sa rada spolu so svojimi “chybami”. S tými mojimi vlastnosťami či (pre ego) nedokonalosťami, ktoré som vnímala ešte negatívne. Ktoré som nedokázala nijak prijať a som mala voči nim výhrady…. kvôli čomu som sa necítila dobre vo svojej vlastnej koži a kvôli nim som nemohla byť dokonalou alebo aspoň v prijatí sama sebou. 

Nebola som DOSŤ dobrá pre rôzne veci, napríklad: úspech som vnímala cez financie, vzťah cez partnera, deti cez vedenie ich podľa seba a či ma poslúchajú dostatočne a konajú podľa toho, čo si myslím, že je pre nich to najlepšie, rodičov cez to, či sa mi prispôsobia….. všetko som musela mať pod kontrolou ja (stotožnená so svojou mysľou) a malo byť podľa mojich PREDSTÁV (ega). 

Teraz už viem, že vtedy ma ovládala hlava a som sa ne-CÍTILA, aj keď som vnímala v sebe mnoho iných potenciálov, ktorým som naschval nevyhovela, keďže ma viedli moje podvedomé programy, a ego nepúšťalo do pokory a bezpodmienečnej lásky. Teraz už viem a nielen viem – dovolila som si aj CÍTIŤ: som viac, než iba tá myseľ, ktorá ma doteraz ovládala. Som tá, ktorá práve som a v podstate je úplne jedno, ako sa nazvem: milujem sa a milujem môjho dvojplameňa, moje deti, moju rodinu, moje kamarátky a kamarátov, susedov, ľudí okolo seba, nech sú akíkoľvek a robia čokoľvek. Vnímam seba ako ich súčasť. Cítim seba ako ich. Milujem seba ako ich. A ďakujem za seba, ako aj za nich. 

Ďakujem….

Len sa majme radi takí, akí sme – nič iné nie je potrebné…. v tom je VŠETKO…. prídeme na to všetci postupne, uvoľníme sa do prítomnosti a zrazu sa veci začnú hýbať SAMÉ. Potreba kontroly a pocit vlastnej dôležitosti už nebude prioritou – vymení ich sloboda, pokoj a mier v duši, prejavené cez naše otvorené srdiečko zladené s uvedomelými myšlienkami a zrelými emóciami. Iba počúvajme naše vedenie v tomto hmotnom tele, našu vlajku lásky – pocity. 

okh. 


Ak ťa moc ega ešte nepustí a nevieš si zatiaľ ani predstaviť, AKO z toho strachu a bezmoci von, SOM TU PRE TEBA.

Píš, volaj:

0903858930, harmonia.andy@gmail.com, fb: https://www.facebook.com/okharmony1

Andy

 
🙂

Pridaj sa aj ty k téme 🙂

Cesta Lásky

Cesta Lásky

Dve duše, ktoré prišli do tohoto hmotného sveta zažiť čistú naplnenosť a prepojenosť na všetkých možných úrovniach ich bytia, majú v sebe ťažké zranenia. Bez uvedomenia si a spracovania týchto karmických záťaží im nie je dovolené spojiť sa vo vyšších vibráciách. Po zvládnutí týchto svojich tieňov je im umožnené zažiť prvýkrát vo svojich fyzických životoch vôbec pocit bezpodmienečnej lásky. 

Skúšky pripravené pre nich nie sú ľahké, oni ale všetky za radom dávajú. Aj keď ich zatiaľ vedie ego, pomaličky, cez prekúsanie sa cez neustále životné lekcie nadobudnú dostatočnú sebaistotu k upriamení si pozornosti na svoje skutočné (nie mysľou vytvorené iluzórne) hodnoty. Čím viac ich nájdu, tým menej budú potrebovať spoliehať sa na doterajšie predsudky, predstavy, plány či zabehnuté podvedomé programy, a tým viac sa budú približovať k svojej podstate, ktorú postupne objavujú a tým sa prestávajú spoliehať sa na svoje doterajšie krčovitosti – odovzdávajú sa svojmu srdiečku.  

Duša, ktorá uteká pred svojim dvojplameňom, vzápätí neustále cíti, kým sa opäť nestretnú, osamelosť.  Čím viac je vo svojom strede, samozrejme, tým v menšej časti, predsa ho ona nikdy neopustí úplne, kým sa duša neprepojí s k nej patriacou celistvou dušičkou do úplnosti.  

Druhá strana monády, ktorá teda utiekla zo vzťahu a sa neodvážila na seba zobrať za vzťah 100%-nú zodpovednosť, hocičo bude robiť v živote, prázdnota ho bude stále prenasledovať. Síce si bude MYSLIEŤ, že naháňaním sa za zážitky (buď cez iné ženy, cez výlety, šport či tetovania, piersingy, adrenalinové šialenstvá, prácu, veľké “hračky”, závislosti….) môže byť šťastný, neustále krátkodobé potešenia ho zavedú ale iba k neprekonateľnej túžbe dokázať si cez ego (a cez svoje neuvedomelé vnútorné zranenia), aký je on hodný láske, veď je úspešný – podotknime, že pre neho úspech znamená hmotné naplnenie a dllllhú dobu si nedovolí všimnúť si svoju vnútornú prázdnotu, ktorú odmietol vtedy, keď uzavrel srdce pred láskou v čase, kedy sa mu v živote objavila jeho dvoj-duša. Prenasleduje ho celý život ľútosť (alebo aj nepriznaná ľútosť v prejave hrdosti na seba až pýchy vďaka nejakému hmatateľnému úspechu) a nenaplnenosť, ktorú si nikdy neprizná práve preto, lebo vtedy by sa musel priznať aj tomu, že bol celý čas stotožnený so svojim egom, ktorého kŕmil a nebral žiadny ohľad na svoje vnútro, keďže si tvrdo a s jednoznačnosťou chcel dokázať celému svetu, aký je on vytrvalý pri svojich rozhodnutiach, len akurát zabudol popri tom úteku od seba na Seba a svoju spokojnosť, vnútorný pokoj a celoživotnú lásku, pred kým v skutočnosti sa uzavrel do svojej pancierom chránenej ulity. 

Je stále na nás, ktorého vlka budeme kŕmiť – ten totiž porastie.  

Ak sa rozhodneme stotožniť sa so svojou mysľou, môžeme a máme na to plné právo, len berme na vedomie, že ono nás NIKDY nenechá byť úprimne šťastným, stále mu budeme musieť dokazovať svoju hodnotu, s ktorou aj tak spokojní nebudeme, lebo ego bolo, je aj bude nenásytné a neslobodné.  

Ak si ale dovolíme risknúť svoje srdce bez pochybností a strachu (alebo aj cez obavy a naše hlboké zranenia), máme veľmi veľkú šancu zažiť blaženosť na Zemi s našim dvojplameňom, ktorý práve na ten moment odovzdania sa nášmu vnútru celý ten neskutočne dlhý čas čakal. Pomôžeme tým aj jemu: jeho nekončiaci pocit osamelosti zrazu odpadne a my konečne nájdeme to naplnenie, ktoré sa nám žiadnou inou metódou nepodarilo. Pár zažije presne to, na čo ich spoločná duša od nepamäti čakala: pocit spolupatričnosti tu na Zemi, Jednotu, pocit čistého šťastia, kde naplnenosť ich duše sa prejaví už len pri pomyslení na druhého, nehovoriac o tom, aká hlboká blaženosť nastane pri prepojení ich pohľadov a fyzických tiel s vedomím ich úprimnej a láskyplnej spolu-patričnosti. Odpadne z nich to neustále napätie, ktoré ego generovalo, aby ich mohlo viesť, kým si nevšimnú tú neslobodu v sebe, nepriznajú sa jej a sa nevydajú na Cestu Lásky. 

Prajem každej duši pocítiť slobodu, čistotu, pokoj a lásku. 

okh.  


V prípade, ak cítiš potrebu sa mi ozvať, lebo ti môžem pomôcť a ťa podporiť pokračovať v prijatí toho, čo ti ego nijak nechce dovoliť, ozvi sa mi tu:

https://www.facebook.com/okharmony1

harmonia.andy@gmail.com

0903 858 930

S láskou: Andy

 
🙂

Pridaj sa aj ty k téme 🙂